Keď ráno 20. novembra 1975 oznámil španielsky premiér v televízii: „Španieli, Franco zomrel“, časť národa prepukla v nespútanú radosť, druhá časť však úprimne truchlila. Aj dnes zostáva diktátor, generál Francisco Franco jednou z najrozpornejších postáv dejín Pyrenejského polostrova.
Španielsku vládol Franco takmer štyri desaťročia, počas ktorých zomreli násilnou smrťou tisícky ľudí, a s jeho dedičstvom sa krajina dodnes vyrovnáva.
„Nebol to žiadny fašista, ale obranca katolíckej viery proti komunistom,“ tvrdia Francovi priaznivci, zatiaľ čo jeho odporcovia poukazujú na pol milióna mŕtvych počas španielskej občianskej vojny v rokoch 1936 až 1939 a desiatky tisíc popravených na začiatku Francovej diktatúry. V posledných rokoch však výrazne nadobúda na sile hlas druhého tábora.
Francisco Franco Bahamonde sa narodil 4. decembra 1892 v galicijskom prístave El Ferrol v rodine námorného dôstojníka. Po absolvovaní vojenskej akadémie v Tolede nastúpil ako dobrovoľník do španielskej koloniálnej armády v Maroku.
V roku 1923 velil légii, ktorá zohrala rozhodujúcu úlohu pri potlačení marockého povstania. Vyslúžil si za to uznanie kráľa Alfonsa XIII., a vo svojich 34 rokoch bol povýšený na brigádneho generála.
Franco, ktorý sa v júli 1936 postavil na čelo puča proti republikánskej vláde, sa v októbri toho istého roku oficiálne stal caudillom, teda vodcom španielskeho fašistického štátu. V tej chvíli síce konzervatívnymi silami podporovaní vzbúrenci ovládali len časť krajiny, aj vďaka talianskej a nemeckej pomoci sa pomer síl čoskoro zmenil.
Obrátená karta
Už v lete roku 1937 sa začala karta obracať v prospech francistických vojsk, ktoré koncom roku 1938 prešli do rozhodujúcej ofenzívy.
Na jar 1939 padol Madrid. Franco a jeho stúpenci ovládli celú krajinu a krvavá občianska vojna, ktorá si vyžiadala vyše pol milióna obetí, bola pri konci. Utrpenie Španielov však s koncom bojov ani zďaleka neskončilo, len do roku 1945 zomrelo asi 30-tisíc odporcov pravicovej diktatúry.
Po druhej svetovej vojne sa Španielsko dostalo do ekonomickej i politickej izolácie, ale len nakrátko. V studenej vojne Západu vyhovoval Francov silne antikomunistický postoj, a tak s ním od začiatku 50. rokov začal postupne nadväzovať kontakty. Napríklad USA výmenou za prístup na Pyrenejský polostrov poskytli ekonomickú pomoc. V roku 1955 zavlála španielska vlajka aj pred sídlom OSN.
Niektorí Francovi priaznivci mu pripisujú aj istú hospodársku prosperitu vďaka otvoreniu španielskeho trhu v 60. rokoch. Podľa historika Javiera Tusella však k zlepšeniu ekonomickej situácie vtedy prispeli aj exogénne vplyvy, ako príjmy z cestovného ruchu či prílev peňazí rodinám emigrantov, ktorí pred Francom po roku 1939 ušli do západnej Európy.
Určitá ekonomická liberalizácia bola tiež nevyhnutným krokom po tom, ako zhoršujúca sa životná úroveň podnietila opozičné protesty.
Opozíciu aj medzinárodný tlak na demokratizáciu krajiny starnúci diktátor čiastočne upokojil tým, že v júli 1969 oficiálne vyhlásil Juana Carlosa za následníka trónu. Podľa politológov však aj do budúcnosti počítal skôr s formálnymi právomocami kráľa.
Francov pokračovateľ
Svojho pokračovateľa videl Franco v admirálovi Luisovi Carrerovi. Ten ho v júni 1973 vystriedal vo funkcii premiéra, ale o pol roka neskôr sa stal obeťou atentátu ETA.
Táto baskická separatistická organizácia vznikla v roku 1959 s cieľom bojovať proti Francovmu režimu. Ten tvrdo potláčal akékoľvek prejavy národnej suverenity najmä v Baskicku a Katalánsku. Až po jeho smrti získali oblasti v Španielsku autonómiu a hovoriť baskicky či katalánsky prestalo byť trestné.
Ešte dlho po návrate demokratického zriadenia bolo možné v španielskych mestách vidieť Francove sochy či názvy späté s jeho režimom. V Španielsku platí od roku 2007 zákon o historickej pamäti. Ten prikazuje odstrániť sochy bývalého diktátora a ďalších predstaviteľov jeho režimu.
V posledných rokoch tak mnohé mestá vyhoveli požiadavkám zákona. Prvky oslavujúce Franca a jeho režim odstránili z verejných priestranstiev.
Francovi potomkovia sa so španielskym štátom pred šiestimi rokmi súdili tiež kvôli exhumácii pozostatkov svojho predka. Tie boli nakoniec v októbri 2019 po 44 rokoch exhumované z pamätníka v Údolí padlých neďaleko Madridu a premiestnené na cintorín na madridskom predmestí El Pardo, kde je pochovaná aj Francova manželka. O exhumácii rozhodla v roku 2018 vláda a schválil ju aj parlament.
