Na Slovensku žijú stovky ukrajinských tínedžerov vo veku 14 až 18 rokov bez rodičov či zodpovednej osoby. V novej krajine sa musia vyrovnať nielen s jazykovou bariérou, ale aj s pocitom osamelosti a hľadaním podpory v škole a bežnom živote. Ich príbehy sú o túžbe po bezpečí, ale aj o prekonávaní prekážok. Ich osudy odhaľujú, ako sa naša krajina dokáže postarať o tých najzraniteľnejších.
Deti na Ukrajine absolvujú základnú a strednú školu zvyčajne naraz, čo trvá jedenásť rokov. Ako 16- či 17-ročné tak môžu ísť na vysoké školy.
„Akceptujeme tu ich maturitu na to, aby nastúpili na vysokú školu,“ vysvetľuje expertka Úradu komisára pre deti Alona Kurotová.
„Odhadujeme, že tých detí od 16 do 18 rokov je asi päťtisíc. Z toho zhruba 3 500 je na vysokých školách a časť z nich je na stredných školách,“ pokračuje komisár pre deti Jozef Mikloško.
Niektoré z týchto detí však podľa psychológa Viktora Križa zostali na Slovensku samé, na čo upozornil aj Mikloško. „Základný problém týchto detí je, že tu nemajú zákonného zástupcu,“ dodáva komisár. Kurotová uvádza, že našli viac ako 500 detí, ktoré sú vo veku od 14 rokov.
Absencia dát
„Presné dáta nemáme. Základný problém je, že tí mladí sem prídu a zapíšu sa. Nemajú však povinnosť sa odhlásiť, keď napríklad idú do Nemecka alebo do inej krajiny. Evidencia je teda veľmi zložitá. Urobili sme preto veľký prieskum na školách. Odhadujeme, že asi 1 500 až dvetisíc študentov je tu bez rodičovskej starostlivosti. To je skupina, ktorá je najohrozenejšia,“ objasňuje Mikloško.
„Údaje o občanoch Ukrajiny vo veku 14 až 18 rokov, ktorí sú na území Slovenska bez zákonného zástupcu, nemáme k dispozícii,“ tvrdí hovorca ministerstva vnútra Matej Neumann.
„Chronický problém Slovenskej republiky je absencia dát. Nevieme, koľko je na Slovensku Ukrajincov, nevieme, koľko detí je povinných navštevovať školu, pretože ešte sú školopovinné. Nevieme tiež, aké zdroje do tohto systému boli vložené a taktiež nevieme vyhodnotiť ani to, koľko odídencov z Ukrajiny je na Slovensku,“ pokračuje predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.
„Tu je situácia komplikovaná v tom, že tie deti nemajú plnú právnu moc. Znamená to, že nie sú dospelé. Tým pádom nemôžu ísť k lekárovi, nemôžu ísť na poštu. V podstate to, čo musí robiť dospelý človek, oni robiť nemôžu,“ hovorí Mikloško.
Pomoc agentúr
„My žijeme v centre Ukrajiny. Po skončení školy sme rozmýšľali, kam syn pôjde ďalej študovať. Padlo rozhodnutie študovať na Slovensku. Priviezli sme ho, nechali sme ho tu a on začal študovať na univerzite. Pomáhala nám ukrajinská agentúra,“ opisuje otec študenta z Ukrajiny Pavol.
„Mladí ľudia idú väčšinou cez agentúry. Niektoré sú veľmi seriózne, niektoré sú menej seriózne, niektoré sú veľmi neseriózne. Rodičia im zaplatia a oni ich privezú na Slovensko, zapíšu ich na školu. Tie serióznejšie agentúry sa im ďalej venujú, tie neserióznejšie ich v podstate nechajú tak. Tá túžba tých detí, rodičov, odísť preč z tej vojnovej zóny je však tak veľká, že na to až tak nepozerajú. Tu však potom nastávajú problémy,“ vysvetľuje Mikloško.
„Nedávno bola situácia, že takáto agentúra skrachovala a 40 detí zostalo bez nejakého zástupcu. To dieťa sa tak dostáva do situácie, že potrebuje právneho zástupcu,“ dodáva komisár.
„O nás sa z agentúry viac nestarali ako starali. Mali sme priradeného človeka, ale on to fyzicky nerobil. Nebola to reálna pomoc. Boli aj iní študenti, ktorí prišli takýmto spôsobom, riešili sme všetko samostatne. Viacerí z nás navyše nevedeli dobre po slovensky,“ spomína študentka z Ukrajiny Oleksandra.
Práva a povinnosti
Zahraniční študenti sa musia po príchode na Slovensko vysporiadať s prvými povinnosťami, ktoré sú často sprevádzané problémami. Aby mohli zostať v našej krajine legálne, kontaktujú cudzineckú políciu. Môžu požiadať o štatút odídenca alebo o prechodný pobyt za účelom štúdia. Pozreli sme sa, čo tieto statusy so sebou prinášajú.
Odídencov štát registruje jednoducho, bez nutnosti preukázať sa potvrdením o prijatí do školy, finančnom zabezpečení či ubytovaní. Status sa udeľuje rýchlo a automaticky.
Ak sa rozhodnú požiadať o prechodný pobyt za účelom štúdia, proces je zložitý. Vyžaduje sa potvrdenie o prijatí do školy, o finančnom zabezpečení a doklad o bezúhonnosti. Dôležité je mať aj zdravotné poistenie a ubytovanie.
Vzdelanie štát odídencom do 16 rokov poskytuje za podobných podmienok ako občanom Slovenska. Pri prechodnom pobyte je prístup k vzdelaniu podmienený prijatím do školy.
Zdravotnú starostlivosť hradí odídencom štát. Pri prechodnom pobyte študenti nemajú nárok na verejné zdravotné poistenie. Musia si zabezpečiť komerčné, ktoré nepokrýva prevenciu a zmluvný vzťah s lekárom.
Odídenci majú nárok na rôzne formy podpory, ako je príspevok na ubytovanie, sociálne dávky a integračné programy. Študentom s prechodným pobytom štát podporu neposkytuje – sú odkázaní na vlastné financie.
Odídenci majú teda rýchly prístup k právam a podpore, no ich status je viazaný na obdobie vojny. Študenti s prechodným pobytom majú stabilnejší rámec, no musia zvládnuť náročnú administratívu. Ako o statusy môžu neplnoletí požiadať, vysvetľuje Alona Kurotová.
„O štatút odídenca sa dá požiadať, keď dieťa a rodičia, alebo zákonný zástupca je fyzicky na cudzineckej polícii. Kvôli prechodnému pobytu sem nemusí pricestovať. Úplne stačí, že na Ukrajine podpíše žiadosť a dieťa môže žiadosť podať samé,“ objasňuje Kurotová.
Nedostatok termínov
Podľa študentov z Ukrajiny je získanie termínu na cudzineckej polícii veľkým problémom a jeho hľadanie im v niektorých prípadoch trvá aj pol roka. Situáciu komplikuje aj vysoký nápor cudzincov, ktorý podľa Neumanna v posledných rokoch presiahol 300 percent. Oddelenia cudzineckej polície však narážajú na kapacitné aj technické limity.
„V súčasnosti máme 13 oddelení hraničnej a cudzineckej polície. Plánujeme vybudovať aj veľkokapacitné centrum v Snine,“ tvrdí hovorca.
Okrem pobytového statusu narážajú deti bez rodičov aj na problémy v oblasti zdravotnej starostlivosti. „Keď má dieťa štatút odídenca, má síce hradenú zdravotnú starostlivosť, ale bez rodiča v princípe nemôže ísť k lekárovi,“ upozorňuje Mikloško.
Situácia je zložitá aj pri deťoch s prechodným pobytom za účelom štúdia, ktoré majú často len komerčné poistenie. To pediatri bežne neakceptujú.
„Nie je povinnosťou rajónneho primárneho pediatra zobrať do starostlivosti dieťa s komerčným poistením. Takéto dieťa môže byť po dohode ošetrené u ktoréhokoľvek primárneho pediatra,“ objasňuje hovorkyňa ministerstva zdravotníctva Veronika Daničová.
Študentka Elina upozorňuje, že bez pediatra má problém aj v škole. „Kvôli škole potrebujem svojho pediatra. Veľa lekárov mi však povedalo, že majú plno a nemôžu ma zobrať,“ hovorí.
Mikloško upozorňuje, že až 80 percent z týchto detí majú vážne posttraumatické syndrómy. Deti zažili dlhé pobyty v krytoch, nočné budenia aj stratu blízkych a bez odbornej pomoci sú mimoriadne zraniteľné.
„Táto problematika by si vyžadovala úpravu legislatívy, ktorá nie je v kompetencii rezortu zdravotníctva, ale rezortu vnútra,“ tvrdí Daničová.
„Čo sa týka zdravotnej starostlivosti maloletých cudzincov, ktorí sú na území Slovenska bez rodičov, nie je to v kompetencii rezortu vnútra ani migračného úradu. Ak nás k tejto problematike oslovia iné rezorty, Ministerstvo vnútra je pripravené spolupracovať,“ reaguje Neumann.
Problémy s internátmi
Študenti spomínajú príbeh dievčaťa, ktoré prišlo samo na Slovensko, pričom jej rodičia boli vo vojne. „Keď prišla na Slovensko, problém bol v tom, že jej povedali, že tieto dokumenty budú robiť tri mesiace. Počas tých troch mesiacov nemôžeš ísť na Ukrajinu, môžeš byť len na Slovensku. Vtedy boli Vianoce a internát zatvorili. Nevedela, kam má ísť,“ opisuje Elina.
„Tie internáty často majú odstávky. Raz mesačne je víkend, kedy deti posielajú preč a všetky musia ísť domov,“ objasňuje Križo.
„Neboli sme informovaní, že stredoškolské internáty sa na prázdniny zatvárajú. Mali sme si hľadať bývanie, ale nemohli sme to riešiť, lebo sme boli neplnoletí. Nemohli sme si ani objednať izbu v hoteli. Nikto sa o nás v podstate nestaral a nezaujímal,“ spomína Oleksandra.
Niektorí študenti tak spali na ulici, na hlavnej stanici či vo vlakoch, ktoré majú zadarmo. „Boli však aj dobré momenty. Týmto spôsobom som vycestovala do troch krajín. Prvýkrát som išla do Maďarska k rodičom mojej kamarátky, druhýkrát som išla do Poľska, tiež k rodine mojej kamarátky a poslednýkrát sme išli do Prahy. Naša vychovávateľka bola taká dobrá k Ukrajincom. Jedenkrát nám poskytla ubytovanie u seba,“ pokračuje Oleksandra.
„Ministerstvo školstva rieši aj problematiku stredoškolských internátov. Ide o zmenu pre cudzincov a odídencov, ktorí sú na Slovensku bez rodičov alebo nemajú na Slovensku trvalý pobyt, aby mohli byť na internátoch aj počas víkendov, sviatkov či počas školských prázdnin. Zmeny sú zapracované v rámci aktuálnej novely školského zákona s účinnosťou od 1.1.2026,“ reaguje hovorkyňa ministerstva školstva Katarína Kohútiková.
„Košický samosprávny kraj zriaďuje tri školské internáty s nepretržitou prevádzkou: pri Spojenej škole v Sečovciach, pri SOŠ technickej v Košiciach a pri Strednej športovej škole v Košiciach,“ uvádza hovorkyňa Košického samosprávneho kraja Katarína Strojná.
Radikalizovanie mládeže
„Realita je taká, že ani po troch rokoch nevieme povedať, že máme podchytené deti, ktoré žijú bez zákonných zástupcov. Keby sme to mali podchytené, tak by sa nám nedialo to, čo sa nám deje. Tie deti sa začínajú radikalizovať a nemajú podporu,“ hovorí Križo.
„Jeden mladý Ukrajinec mi hovoril, že mu traja kamaráti zomreli na fronte v rukách. Sú to naozaj veľmi ťažké psychické situácie. Dievčatá sú zraniteľné, sú tu bez otcov. Buď si nájdu niekoho, kto je pre nich blízka duša, alebo sa sami zgrupia. Keď už nemáte čo robiť a máte ťažké situácie, tak sa povzbudzujete. Sem-tam si vypijú, sem-tam sa pobijú. Sú tu signály, že tí mladí ľudia sa vrhli nie dobrým smerom,“ vysvetľuje Mikloško.
„Poďme sa stretnúť a baviť sa o tom, ako nastaviť nejakú novú stratégiu. Nemôže však byť otázkou o desať rokov, lebo už dnes sa deje, že sa tu mestské časti vo veľkých mestách začínajú koordinovať s mestskou políciou, so sociálnymi pracovníkmi. Ukrajinská mládež sa totiž nejakým spôsobom radikalizuje. Bohužiaľ, ten smer, aký vidím, je, že sa tu snažíme rozmýšľať, ako ich zastaviť, ako ich potrestať. Nevidím však žiadne opatrenia na úrovni zodpovednosti štátu,“ vysvetľuje Križo.
Mikloško si myslí, že s mladými ľuďmi je ešte čas pracovať. „Na druhej strane je však päť minút po dvanástej,“ dodáva.
Príprava ďalšej generácie
„Rodičia majú voči deťom povinnosť zabezpečiť im povinnú školskú dochádzku. Buď ju môžu absolvovať prostredníctvom online vzdelávania v rámci školy, ktorú navštevovali predtým na Ukrajine, alebo môžu navštevovať školu na Slovensku. Či ju naozaj navštevujú, potrebujú vedieť aj naši partneri na Ukrajine, aby zistili, či sa mladá generácia pripravuje z hľadiska vzdelávania do budúcnosti,“ vysvetľuje Andrassy.
„Moja mama chcela, aby môj mladší brat chodil do slovenskej školy. Narazili na zákon, ktorý hovorí, že všetky deti musia chodiť do školy. Prišli do školy, kde im riaditeľ povedal, že, žiaľ, ukrajinské deti nemôže prijať, lebo nemá miesto,“ opisuje študentka z Ukrajiny Rita.
„Podľa nového majú deti odídencov len povinné školské vzdelanie. To nie je povinná školská dochádzka. V Česku bola školská dochádzka povinná hneď od začiatku vojny. Všetky deti teda boli hneď nútené ísť do škôl,“ opisuje Kurotová.
Stratená generácia
„Ak nebudú mať Ukrajinci vzdelanú mladú generáciu, keď skončí vojnový konflikt, vznikne tzv. stratená generácia. Na túto vojnu najviac doplácajú tieto deti,“ hovorí Andrassy.
„Keď hovoríme o 16- až 18-ročných, pre nich je dobré, aby sme ich do vzdelávacieho systému začleňovali. Tá situácia však je taká, že sa budú v horizonte troch rokov upravovať prijímacie pohovory na stredné školy a maturity tak, aby ukrajinské deti alebo aj deti cudzincov neboli diskriminované tým, že sa od nich vyžaduje taká istá úroveň jazyka ako od slovenských detí,“ opisuje Križo.
„Riaditeľ strednej školy môže po prerokovaní v pedagogickej rade povoliť preklad zadania prijímacích predmetov do ukrajinského jazyka pre odídencov z UA. Ide o fakultatívnu možnosť, teda nie o povinnosť,“ vysvetľuje Kohútiková.
„Takéto opatrenie iné krajiny už urobili skôr. My sme toto opatrenie urobili teraz cez leto, implementovať sa bude dva až tri roky. Prejde teda šesť rokov od začiatku vojny, kým sa urobí prvé opatrenie na úrovni začleňovania týchto detí do vzdelávacieho systému. Rýchlosť reakcie je úplne katastrofálna,“ pokračuje Križo.
„Školy majú k dispozícii všetky potrebné mechanizmy na podporné opatrenia. Na tieto deti sa vzťahuje rovnaké financovanie a podpora ako na ostatných žiakov. Majú tiež nárok na pedagogického asistenta či pomoc členov školského podporného tímu. Všetky požadované nároky súvisiace so vzdelávaním boli školám uhradené vo výške sto percent,“ tvrdí Kohútiková.
Chýbajúca evidencia
„My ani nevieme, ktoré deti sú na uliciach. Nemáme totiž o tých deťoch žiadnu serióznu evidenciu. Tie, čo sú v školách, sledujeme na úrovni, či chodia alebo nechodia do školy. To, čo sa pýtate, je, či sa zaujímame o ich sociálne zázemie. Či vieme, kde bývajú, čo robia,“ hovorí Križo.
„Dieťa má právo požiadať o pomoc pri ochrane svojich práv a povinností orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Rovnako tak môže urobiť rodič. Ústredie práce doposiaľ neeviduje maloleté dieťa z Ukrajiny vo veku od 14 až 18 rokov, ktoré by požiadalo o pomoc pri riešení svojej situácie. Dôvodom je práve to, že na Slovensku nie je so svojím zákonným zástupcom alebo niekým dospelým, kto by mu zabezpečil základné potreby,“ vysvetľuje hovorkyňa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Iveta Dorčáková.
„Vojna trvá štyri roky. Cez nás prešli stovky detí vo veku 14 až 18 rokov. Zažila som možno jeden prípad dieťaťa, ktoré požiadalo o umiestnenie do CDR alebo o pomoc kurately,“ spomína Kurotová.
„Ja si myslím, že tie deti nevedeli, že sa môžu obrátiť na úrad práce. Budeme ich inštruovať, aby viac vedeli. Budeme iniciovať, aby viac chodili na úrady, viac pýtali pomoc. Každopádne však naozaj vidíme, že tie deti majú problémy,“ opisuje Mikloško.
„V prípade, že je dieťa na Slovensku identifikované ako maloleté dieťa bez sprievodu, musí mu byť zabezpečená základná životná starostlivosť. Zabezpečená je prostredníctvom centier pre deti a rodiny (CDR), do ktorej je toto dieťa umiestnené a umiestnené je práve na základe rozhodnutia súdu,“ pokračuje Dorčáková.
Problémy s umiestnením
„Chlapec sa obrátil na úrad práce. Snažila som sa mu pomôcť vybrať správnu cestu a viem, že nie sú miesta na CDR. Jediné miesto, ktoré mu bolo ponúknuté, bolo na východe, aj keď sa to celé odohrávalo v Bratislave,“ spomína Kurotová.
„Odhadujeme, že 1 500 detí nemusí ísť do detského domova. Majú rodičov, ktorí by sa chceli o nich starať. Nie je to teda klasický prípad dieťaťa z domova. Na druhej strane to však nie je ani bežný študent, ktorý tu je,“ hovorí Mikloško.
„Mala som prípady, keď mama posielala peniaze. Potom sa však niečo stalo, padla bomba a prestala ich posielať. Vtedy by bolo dobré, keby to dieťa vedelo, na koho sa obrátiť, a aj my by sme mu vedeli pomôcť. To dieťa nie je pánom celej situácie,“ vysvetľuje Kurotová.
„Máme informácie, že už sú tu aj deti, ktoré si vzali život. Určite sa s tým bude spájať v najbližšej dobe aj problém bezdomovectva. Môžu sa stať ľahkou potravou pre rôzne vykorisťovacie skupiny,“ varuje Križo.
„Je dôležité, aby s nimi mal niekto kontakt, ale taký, ktorý ich neposunie do CDR, pretože tam nechcú ísť. Andrej má 16 rokov. Chce študovať, bývať na internáte, pracovať. Toto je zdravý vývoj. Potrebuje tútora alebo zástupcu z kurately, ktorý by ho administratívne riešil,“ opisuje Kurotová.
Špecifický status pre deti
„Navrhujeme vytvorenie špecifického statusu pre tieto deti, ktorých rodičia sa o ne chcú starať, len nemôžu. Nechcem tu hľadať vinníka, pretože to v tejto chvíli ani nemá zmysel, ale treba, aby bolo v zákone na túto špecifickú situáciu zareagované tým, že vznikne nejaký špecifický model poručníctva,“ myslí si Mikloško.
„Ministerstvo aktuálne nemá zavedený osobitný celonárodný systém tútorstva pre žiakov, teda odídencov na stredných školách. Podpora týchto žiakov sa systémovo zabezpečuje najmä cez podporné profesie a školské podporné tímy. V novom zákone o vysokých školách sme zohľadnili potrebu systému tútorstva pre študentov. Tento systém sa stane povinnosťou pre každú vysokú školu na Slovensku, a to s platnosťou od 1.9.2026,“ uvádza Kohútiková.
„Máme teraz veľmi zvláštny stav na Slovensku. Keď sa stratí dieťa, môže sa stať, že nikto sa o to nezaujíma,“ opisuje Kurotová.
„Voláme sa Mládežnícky detský ukrajinský parlament. Teraz sa staráme, aby sa ukrajinským deťom lepšie žilo na Slovensku. Podporujeme, aby mali nových kamarátov, mohli byť spolu so Slovákmi a pokojne žiť,“ hovorí Elina.
Užitoční pre Slovensko
„Na Slovensku je málo mladých ľudí. Mnohí nám utekajú, klesá nám počet detí a prišla sem jedna veľmi životaschopná skupina mladých ľudí, ktorí budú veľmi užitoční pre Slovensko. Chcú totiž študovať, byť lekári, sestričky atď.,“ vysvetľuje Mikloško.
„Buď z toho 17-ročného študenta bude nakoniec lekár pre Slovákov a bude radosťou všetkých pacientov, alebo môže začať užívať alkohol a nebudeme šťastní ani my, ani rodičia, ani celá spoločnosť. Ide o šikovné deti, ktoré sú možno oveľa múdrejšie na svoj vek. Potrebujú len trochu pomoci a smerovanie na ceste k úspechu,“ opisuje Kurotová.
„Veľmi ďakujem Slovákom, že nás Ukrajincov prijali v takú ťažkú hodinu pre nás,“ hovorí študent Ihor.
„Sme v takej hodine dvanástej. Buď to zachytíme, alebo si koledujeme o veľké problémy v budúcnosti,“ dodáva Mikloško.
