Pred sto rokmi sa na Slovensku začalo pravidelné rozhlasové vysielanie. Odvtedy rozhlas prinášal správy o udalostiach, ktoré menili dejiny. Vysielal počas vojny aj okupácie. Stal sa priestorom kultúry, vzdelávania aj zábavy. Dnes síce súťaží s internetom a sociálnymi sieťami, no zostáva jedným z najdôveryhodnejších médií.
Rozhlasové vysielanie bolo vtedy pre ľudí podľa projektového manažéra STVR Romana Bomboša niečo nové a nepoznané. “Boli to rádioamatéri, ktorí stáli pri zrode rozhlasového vysielania, ktorí skúšali a experimentovali ešte predtým, než sa začalo s vysielaním v auguste 1926,“ priblížil.
O Slovenskom rozhlase sa hovoril v Ranných správach projektový manažér STVR Roman Bomboš:
Pripomenul prvé pokusy v Haniske pri Košiciach, keď technici využili techniku po vojakoch z prvej svetovej vojny. Zvuk odtiaľ rozšírili až do Poľska a Maďarska, preto sa stalo, že ich počul aj poľský šľachtic.
“A vtedy dostali naši predkovia, naši kolegovia aj honorár, pretože za to, že pekne zahrali šľachticovi, im poslal koč plný klobás a rôznych tlačeniek a tak ďalej. Takže začiatky boli dobrodružné,“ doplnil Bomboš.
Pre koho sa vysielalo?
Rádiá však boli kedysi veľké ako skrine a po prepočte, ako uvádza projektový manažér STVR, mali hodnotu osobného auta. Kúpiť si ho mohli len majetnejší a tomu sa prispôsoboval aj obsah toho, čo sa vysielalo.
„Takže sa bežne stávalo, že sa zišli v nejakom meste, v jednom dome ľudia alebo u niekoho na byte a počúvalo 20 – 30 ľudí spoločne rozhlasové vysielanie,“ dodal.
Slovenský rozhlas si prešiel mnohými krízami – ťažké hospodárske krízy aj druhá svetová vojna. A vtedy podľa Bomboša nastal obrovský rozmach rozhlasového vysielania. “Pretože ľudia, podobne ako teraz, potrebovali byť aktuálne informovaní a potrebovali mať pravdivé informácie možno priamo z frontu,“ ozrejmil.
Spočiatku sa vysielali burzové správy, správy pre ekonómov a obchodníkov. Neskôr sa rádio „miniaturizovalo“ a preniklo do viacerých domácností. Pribudli tak rozhlasové hry či rozprávky na dobrú noc.
Rozhlas zohrával dôležitú úlohu aj v čase neslobody počas komunistického režimu aj po páde železnej opony. Bomboš to považuje za ťažké, no zároveň za jedno z najhodnotnejších období.
„Pretože počúvať kolegov, tých našich predchodcov, ktorí vysielali a vonku sa strieľa, sú v ohrození života. Oni napriek tomu vedia, že musia zachovať relatívny pokoj, aby mohli informovať občanov a verejnosť o tom, čo sa deje,“ povedal.
