Charkov mal pred vojnou jeden a pol milióna obyvateľov a takmer toľko ich má aj dnes. Mnohí síce odišli, no mnohí prišli z okupovaných území. Štyridsať kilometrov od ruských hraníc, za neustálych útokov dronmi i raketami, v ňom žije i 60-tisíc detí.
Ich život v tieni vojny sa im snažia úrady urobiť čo najznesiteľnejší. Napríklad robia všetko preto, aby mohli aj naďalej chodiť do školy.
Jún 2022, štyri mesiace po začiatku ruskej agresie tancujú charkovskí študenti valčík, pôvodne sa ním mali rozlúčiť so školou, no lúčia sa s ňou doslova, sú z nej totiž už len ruiny.
Okrem rodičov sa prizerajú aj vojaci, iba nedávno vytlačili okupantov z mesta. Ich školu tak postihol rovnaký osud ako 70 percent ďalších v Charkove, na ktoré mierili rakety okupantov.
Tá, ku ktorej smerujeme my, síce stojí, hoci je na sídlisku Saltivka, a to je pravidelne pod útokmi. Na prvý pohľad sídlisko ako u nás, akurát paneláky sú oveľa vyššie, majú podstatne viac poschodí.
V areáli nás čaká riaditeľka Svitlana Esaulenko. V budove i na dvore je však pusto, ticho, Svitlana nás vedie k neďalekému štadiónu, presnejšie do jeho podzemia.
„Keď sa začala vojna, prezenčné vyučovanie sa v Charkove stalo jednoducho nemožné. Preto mesto presunulo vyučovanie do metra, aj my sme tam učili. Potom však začali stavať nové školy pod zemou. Túto našu, 107. lýceum, postavili za desať mesiacov,“ priblížila riaditeľka.
Ako vyzerá škola počas vojny, pre Správy 24 zisťovala v Charkove redaktorka Anna Síposová:
Do školy, do bezpečia
Schádzame dolu po schodoch. Na začiatku sa musíme zapísať u muža, v mierových časoch by to bol školník, dnes ochranka. Ocitneme sa v dlhom koridore, po jeho bokoch je 23 tried a tak do jednej nazrieme.
Deväťročné deti majú práve prestávku, čakajú na angličtinu. Keď sa ich pýtam, ktorý predmet majú najradšej, vyhráva maľovanie, no jeden z nich úprimne vykríkne, že najradšej sedí doma.
Potvrdzuje, že tieto deti sa na prvý pohľad nelíšia od svojich rovesníkov v iných krajinách. Na rozdiel od tých našich sa však charkovské deti učia niekoľko metrov pod zemou. A kým u nás idú jednoducho do školy, tu idú v prvom rade do bezpečia, aby mohli robiť niečo, čo je v mierových časoch úplne samozrejmé: učiť sa a byť spolu.
„Vymysleli sme koncept, v ktorom deti prichádzajú z rodičovského ‚hniezda‘ do našej školy, do bezpečného priestoru, kde sa cítia príjemne, pohodlne a neboja sa. Tu je totiž bezpečnejšie, ako sedieť doma pred obrazovkou počítača,“ vysvetlila riaditeľka.
Na škole chýbajú okná
Deti behajú po chodbe, iné stoja v rade pred bufetom, všetko je nové, takmer tisícka detí sa tu učí v dvoch smenách. Na chvíľu zabudnem, že som v podzemí. Ak teda opomeniem, že tu nie sú okná, vyruší ma iba podvedomá myšlienka, že už dlho som nepočula sirénu poplachu.
„Skoro necítime, že tu nie je prirodzené svetlo alebo okná. Dlho sme vyberali farbu stien. Chcela som niečo, čo nebude sivé ani modré, ale niečo nebeské. Je tu svetlo, dobre sa tu dýcha a máme moderný ventilačný systém, ktorý zabezpečuje chlad aj teplo,“ uviedla riaditeľka.
Napriek tomu, že sa snažia tieto deti chrániť, vzdelať a najmä socializovať, neznamená to, že tieto deti traumy nemajú. Mnohé žijú vo vojne polovicu svojho života, iné takmer celý.
„Deti v tejto špeciálnej miestnosti napríklad kreslia, akú majú náladu. Prichádzajú sem podľa rozvrhu na hodiny a ja sa na každé stretnutie pripravujem. Staršie, keď sa rozprávame o snoch, snívajú o tom, aby sa vojna skončila. Chcú žiť v mieri. Sú však aj deti, ktoré si mier už prakticky nepamätajú. Niektoré mali na začiatku vojny dva alebo tri roky. Nevedia ako to bolo predtým, a nechápu, ako sa dá žiť bez leteckých poplachov,“ uviedla špeciálna pedagogička Oleksandra Horlačovová.
Oleksandra smutne dodáva, že žijú vo svete, v ktorom je vojna pre nich normál. Zároveň sa jej však zdôverujú, že by chceli ísť do školy po ulici a nebáť sa, či cez okno vidieť nebo.
S obavami sa zdôverujú aj policajtke Alone, ktorá je do školy pridelená nie náhodou. teraz cez prestávku deti na nej doslova visia, rozprávajú sa, hrajú, no jej základná úloha je iná.
„Počas vojnového stavu som tu, aby som dbala o bezpečnosť detí, ak by boli ich práva a bezpečnosť ohrozené, musím reagovať,“ povedala policajtka.
Predmet Obrana Ukrajiny
Ruch pomaly utícha a my ideme ďalej na koniec chodby, kde sa učia staršie deti. Vchádzame do triedy, kde sedia tínedžeri a práve majú predmet, ktorý pripomína našu brannú výchovu , no v súčasnom Charkove má úplne inú váhu.
„Ide o nový program. Predtým sa tento predmet volal vojenská príprava. Teraz je to Obrana Ukrajiny. Nechodia sem iba žiaci našej školy ale raz mesačne všetky v okrese. Dostávajú veľmi dôležité informácie, ktoré im môžu pomôcť pri ochrane našej krajiny. Preberáme napríklad streleckú prípravu a prácu so zbraňami,“ vysvetlil učiteľ Jurij.
Dnes majú hodinu, ktorá sa venuje ochrane civilného obyvateľstva, ukazuje nám plynové masky, či ochranné obleky o chvíľu ich čaká praktickú časť venovaná mínam a nebezpečným predmetom, ktoré môžu ľudí usmrtiť.
Keď sa tínedžerov spýtam, čomu dávajú prednosť, či teoretickej alebo praktickej, bez váhania mi odpovedia, že určite praktickej. Rozlúčime sa a pomaly opúšťame 23 tried 107. školy.
Ešte pre odchodom si riaditeľka spomenie na to, ako sa jej sused na jar v roku 2022 spýtal, prečo sadí kvety.
„A ako inak? Kde mám brať silu? Musím vidieť niečo, čo rastie, čo naberá silu, aby bolo pekné a upravené. áno, to sme my Charkovčania, bombardujú nás, ale my kosíme trávu,“ odpovedala mu vtedy.
V celom Charkove je škôl pod zemou, do ktorých chodia deti, aby v prvom rade doslova a do písmena deň prežili a až potom sa učili dokopy 24 a nedávno v ňom otvorili aj podzemnú škôlku. Deti, ktoré do nej chodia mier nikdy nezažili.
Téme sa redaktorka Anna Síposová venovala aj v relácii Štúdio svet:
