Dlhé stáročia skrášľovali Horné Opatovce našu krajinu. Dnes ich na mape Slovenska nenájdete. Osudnou sa im stala výstavba hlinikárne. O likvidácii obce rozhodli úradníci pred takmer 60 rokmi. Bývalí rodáci sa pravidelne stretávajú, aby si zaspomínali na starú rodnú hrudu.
„Som rodák z Horných Opatoviec, vyrastal som tu. To bola dedina, skutočne, no keby bola fungovala doteraz, tak počítam, že to je výstavná dedina. Ľudia držali spolu a snažili sa,“ povedal Ján Harman. „To bola jedna nádherná dedina. Pekná, skutočne,“ ozrejmil Alojz Urblík.
Pece sa rozhoreli
Písal sa rok 1953, bolo to v auguste pri príležitosti osláv Slovenského národného povstania, keď sa v neďalekej hlinikárni v Žiari nad Hronom rozhoreli prvé pece v elektrolýze. Hornoopatovčania síce získali zamestnanie, no vtedy ešte netušili, že zaň zaplatia privysokú cenu. „Tá práca zachránila ľudí, ale nie dedinu,“ vysvetlil Harman.
Fluór sa rozptýlil po dedine, začali zomierať včely, dochnúť kravy a plodiny, ktoré sa vypestovali, sa stali nepožívateľnými.
„Predstavitelia štátu, ktorí vtedy boli, namiesto toho, aby nakúpili zo západného Nemecka filtre, tak zrušili dedinu. Bohužiaľ, to tak bolo,“ uviedol Tomáš Žamboch.
Vtedajšia vláda rozhodla o vysťahovaní občanov z dediny. Roztrúsili sa po Slovensku alebo odišli do Čiech. Trvalo to niekoľko rokov a 30. júna 1969 zmizli Horné Opatovce z mapy Slovenska. Zostali len kostol a budova školy.
„Prvý kostol tu stál, mám taký dojem, že od 13. storočia. Potom bol druhý kostol a toto je už tretí na tom istom mieste. Pokiaľ viem, čo mi mama spomínala, tak môj starý otec sem vozil materiál na ten kostol,“ povedal Harman. „Toto je oltár svätého Vavrinca. Tak vyzeral, keď bol krásny,“ ozrejmil Žamboch.
Pravidelné stretnutie
Práve pod lipou pri kostole sa pravidelne stretávajú rodáci, pri dobrom guľáši spomínajú na svojich predkov a miesta, kde prežili detstvo. Tým najmladším ukazujú rodinnú históriu, aby nezabudli na svoje korene.
„Toto je rodný dom mojich rodičov a prarodičov. Chodili sme sem s mojimi rodičmi. Naši sa tu spoznali, mamka je rodáčka a ocko tu bol na vojne. Kúsok tu bola kasáreň. Oni vlastne 20 rokov, čo boli spolu, chodili na dovolenku iba sem. Nikde inde sme nechodili, tá dedina mi prirástla k srdcu,“ vysvetlil Žamboch.
Kedysi sa vídavali aj v kostole svätého Vavrinca, to už dnes nie je možné. Nedovoľuje to jeho havarijný stav. Pôda pod ním pláva a má narušenú statiku. Nepomáhajú mu ani okolité skládky, sú vyššie ako domy, ktoré tu kedysi stáli.
„To smetisko naň tlačí určite. Tu bol totižto potok a ten potok neodviedli. A pravdepodobne celý tento kopec, ktorý tu je, tak je podmočený,“ uviedol Harman.
Boj o záchranu svätostánku
Pamätníci sa stretávajú už 25 rokov, založili si občianske združenie a bojujú za záchranu svätostánku – posledného jestvujúceho svedectva ich zaniknutej obce. Ešte aj hodiny na kostolnej veži ukazujú symbolicky o 5 minút 12.
„Môj ocko robil v tom zakladajúcom výbore občianskeho združenia. Keď zomieral, mal 97 rokov a vtedy mi povedal, že moje dieťa, keď my vymrieme, už to nikto nebude robiť. A ja som mu vtedy sľúbila, že ak to budem vedieť a vládať, ak sa do toho nejakým spôsobom dostanem, tak že ja to robiť budem,“ ozrejmila predsedníčka Občianskeho združenia Horné Opatovce Mária Kadlecová.
„Chceme zachovať aspoň ten kostol, pretože my nič iné už nemáme z tejto dediny. Videli ste tu dookola, čo tu je a videli ste, že sú tu haldy. Vy tam vidíte tie haldy, ale ja tam vidím dedinu, tie dvory, domy, záhrady, tých ľudí. Je to taký zdvihnutý varovný prst, také memento, tento kostol, aby sa už nič podobné neudialo. Aby ľudia nemuseli odísť zo svojich domovov na silu, pretože nikto nechcel odísť a musel. Aby sa toto už nikdy neudialo,“ dodala.
