Na slovensko-ukrajinskej hranici vzniklo múzeum s príznačným názvom – Na čiare. Milovníci kuriozít a histórie cestovania tu spoznajú, ako sa žilo na hranici. Nebudú chýbať ani pestré pašerácke príbehy tohto nelegálneho remesla.
Zhruba pol kilometra od východnej hranice s Ukrajinou ležia Lekárovce. Dedina slúžila ako priechod medzi bývalou Československou republikou a Sovietskym zväzom. V roku 1968 obcou prechádzali aj okupačné vojská. Stačí pomyselná čiara a vedľa seba sa ocitnú dva odlišné svety a ľudia, ktorí túžia po tom lepšom. Svoje sny si potom plnia rôznymi spôsobmi.
„My sa vlastne voláme Múzeum pašovania, prevádzania a histórie východnej hranice. Nie je to teda len o pašovaní a prevádzaní, ale o tom živote, ktorý sa tu udial za posledných približne sto rokov,“ hovorí zakladateľ múzea Rudolf Felšőci.
Múzeu na slovensko-ukrajinskej hranici sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Lucia Čižmáriková:
Expozícia cestovných dokladov
Na múzeum sa zmenili bývalé lodné kontajnery. Jednu časť expozície tvoria cestovné doklady. Na obdiv vystavujú originály ešte z čias monarchie. Vyzerali úplne inak ako dnešné pasy.
„Jeden z tých prvých pasov bol veľký. Vždy bol vydávaný v mene niekoho. Bolo to v mene cisára Františka Jozefa I. Veľký pas hovoril o tom, ako sa osoba volá, rok, kedy sa narodila, povolanie, čím je a účel cesty. Vždy tam bola popísaná jeho osoba. V tej dobe existoval za Rakúsko-Uhorska cisársky výnos, ktorý hovoril o tom, že na takýto jeden pas môžu cestovať všetci, ktorí žijú na jednej skyve chleba. To znamená, mohol ísť manžel, manželka, jeho deti, ale všetci museli byť z druhej strany zapísaní. Samozrejme za poplatok, za kolok,“ objasňuje zakladateľka múzea Vanda Felšőci Rusnáková.
„Ten pas je veľmi veľký, aby ho nezničili, vždy si ho poskladali. Poskladali ho na knižočku, ktorá mala 16 strán. Prvé pasy, ktoré boli, mali 16 strán. Pas v minulosti bol taká osobná knižočka, ktorá hovorila o celom vašom živote. Za Prvej republiky to boli dvojpasy. Boli pre manžela a manželku. Vždy tam bolo napísané zamestnanie,“ pokračuje.
Pamätníci si vybavia časy, keď sme na cestu do cudziny potrebovali devízový prísľub a výjazdnú doložku. Povestnú okrúhlu pečiatku si museli zaobstarať bez rozdielu všetci, obyčajní smrteľníci aj “celebrity”.
„Museli zaplatiť kolok. Bolo tam písané, kam ste išli, čo ste vyvážali a čo ste dovážali. Jedným z takýchto colných a devízových vyhlásení, ktoré momentálne múzeum má, je colné a devízové vyhlásenie Karla Gotta. Išiel do Viedne na koncert v roku 1987. Viezol si 300 korún, podpísal ho a išiel na svojom bielom Mercedese 190,“ hovorí Felšőci Rusnáková.
Rafinovanosť ľudí
Ďalšia časť expozície sa venuje prevádzačstvu a pašeráctvu. Rafinovanosť ľudí nepozná hranice. Čo predmet, to pozoruhodný príbeh.
„Najskôr to bola pozemná cesta. Bola totiž najjednoduchšia a nebola až tak strážená. Vtedy sa pašovalo napríklad aj 50 ľudí cez hranicu. Potom prišla už sofistikovanejšia podzemná cesta, slávny tunel, čo tu bol. Ten tiež vydržal len určitú dobu,“ vysvetľuje Felšőci.
„Máme tu aj bezpilotné lietadlo z obdobia vzdušnej cesty, ktoré sa používalo na pašovanie cigariet. Tento konkrétny bol taký, že to má 27 kartónov. Funguje spôsobom takým, že vzlietne na Ukrajine, preletí hranicu tak, aby bolo čo najmenej pozorovateľné, nepristáva u nás, len zhodí cigarety. Odopne sa tento pás, spadnú cigarety na zem on letí zase naspäť,“ pokračuje.
Havarovaný vrtuľník
Zaujímavosťou sú aj špeciálne upravené duté drevené lišty či “vylepšený” automat na kávu. Ale nie vždy sú to len úsmevné príbehy. V múzeu majú aj zvyšky havarovaného vrtuľníka.
„Utekali tu šiesti migranti, bolo to v období asi január, február, bola šialená hmla. Minimálna viditeľnosť. Preleteli sem z Ukrajiny, asi v tých priestoroch približne ako sme my a mali pristáť niekde, že vraj pri Stretávke. Tam aj havarovali. Spadol vrtuľník a všetci zomreli,“ uvádza Felšőci.
Ak chcete spoznať, ako sa žije na čiare a rozhodnete sa, že zájdete na východ našej krajiny, do Lekároviec, návštevu múzea si stačí vopred dohodnúť.
„Podstata je ukázať to, že tí ľudia tiež utekajú za nejakým svojím snom. Najmä mladým hovoríme, že to nie je o tom, že vám sa nepáči, lebo mám len 30 jogurtov na výber, alebo, že mi nefunguje mobil tak, ako by som si predstavoval. Nie, tu je o kilometer ďalej a žijete úplne iný život,“ dodáva zakladateľ múzea.
