Upozornila na to štúdia z Masarykovej univerzity v Brne.

Nadužívanie strachu však môže byť kontraproduktívne. Existuje riziko, že povedie skôr k pocitu bezmocnosti a následne k nečinnosti. Štúdia Moniky Brusenbauch Meislovej, ktorú publikoval magazín Parliamentary Affairs, preto poukazuje na potrebu vyváženejšej komunikácie, ktorá popri naliehavosti posilňuje aj pocit, že zmena je možná a že verejnosť môže byť jej súčasťou.

Vedkyňa z fakulty sociálnych štúdií skúmala 235 tlačových správ EP súvisiacich s klímou a 639 príspevkov zverejnených v rokoch 2019 až 2024 na sieti Twitter, teraz X. „Takmer každá druhá tlačová správa a zhruba každý piaty tweet o zmene klímy, zameraný na posilnenie legitimity a proaktívneho postoja parlamentu, sa spolieha na strach ako komunikačný nástroj,“ uviedla.

Analýza odhalila tri hlavné vzorce založené na strachu. Konkrétne ide o naratívy núdze, straty a nebezpečenstvá. Prvá pracuje s predstavou krízy a bezprostrednou potrebou konať. Naratív straty zdôrazňuje zhoršovanie stavu životného prostredia a jeho možné nezvratné dôsledky. Naratív ohrozenia obracia pozornosť na riziká pre budúcnosť. Vo všetkých prípadoch EP zdôrazňoval nutnosť okamžitej akcie a prezentoval zmenu klímy ako existenčnú hrozbu.

„Tento diskurz často používa superlatívne vyjadrenia a ďalšie jazykové prostriedky zdôrazňujúce mimoriadnosť situácie, napríklad odkazy na bezprecedentný rozsah požiarov. Ich prostredníctvom je klimatická kríza rámovaná ako mimoriadne vážna hrozba a súčasná situácia ako tá najvážnejšia, ktorej kedy ľudstvo čelilo. Naratív nebezpečenstva je konštruovaný tak, aby zdôraznil existenčné hrozby, a vykresľuje budúcnosť v temných farbách,“ uviedla vedkyňa.

Strach môže na jednej strane mobilizovať pozornosť verejnosti a zdôrazňovať naliehavosť klimatickej zmeny, pri jeho nadužívaní však podľa doterajších výskumov existuje riziko preťaženia, bezmocnosti či rezignácie. „U mnohých ľudí, najmä u mladších generácií, môže prílišný dôraz na hrozby a negatívne scenáre oslabovať pocit, že existuje pozitívna vízia budúcnosti a že je stále možné niečo zmeniť,“ uviedla vedkyňa. Inštitúcie by podľa nej mali voliť rozmanitejšie a konštruktívnejšie spôsoby komunikácie, ktoré môžu verejnosť efektívnejšie motivovať k zapojeniu. (ČTK)