V zbierke má kompletnú slovenskú medailovú zbierku z majstrovstiev sveta, Stanley Cup a jeho meno sa nachádza aj v Sieni slávy Medzinárodnej hokejovej federácie IIHF. V NHL odohral viac ako tisíc duelov a vždy, keď mohol, s hrdosťou reprezentoval svoju krajinu. Aj preto Miroslav Šatan právom patrí medzi najväčšie legendy slovenského hokeja.
„Existuje viacero faktorov, z ktorých sa skladajú dobrí a kvalitní hráči. Pre mňa bol dôležitou vecou rešpekt spoluhráčov. Športové faktory sú dôležité, ale aj ľudské. Tiež je dôležité, aby ste mali nejaké úspechy, niečo za sebou zanechali a ľudia si vás pamätali,“ uviedol Šatan v relácii Tichý hlas velikánov, ktorej bol hosťom.
S moderátorom Marcelom Merčiakom v nej postupne prebrali jeho hokejové začiatky, najkrajšie, ale aj najťažšie momenty v kariére a pristavili sa aj pri vzniku slovenskej reprezentácie.
Ako chlapca ho lanárili Košice
Ako dieťa si Šatan neuvedomoval, že má predpoklady stať sa profesionálnym hokejistom a skvelým strelcom. „Vtedy sme ako deti nerozmýšľali o NHL, ani sme nevedeli, čo to je a kto tam hrá. Mali sme málo informácií, boli akoby skryté. Ja ako dieťa som si to neuvedomoval a nespájal si to s kariérou,“ zaspomínal si.
Zlom prišiel v ôsmej triede na hokejovom turnaji v Košiciach, keď domácemu tímu strelil vo finále v predlžení rozhodujúci gól. „Vtedy prišli za mojím otcom zástupcovia Košíc, ktoré boli v tom čase veľká hokejová značka. Ja som vtedy hral za Topoľčany, ktoré v hokejovom svete nemali veľký rešpekt. Košice požiadali otca, či nechcem prísť na strednú školu do Košíc a hrať za nich. Málokto to vie,“ prezradil.
Jeho hokejové kroky však napokon do metropoly východu neviedli. „Otec ma vtedy takého mladého nechcel pustiť cez celé Slovensko do Košíc a myslím si, že spravil dobre. Vtedy si to on uvedomil a aj ja som sa zamyslel, že vau, niekto ma chce do takého mužstva, ktoré hrá vo Federálnej hokejovej lige. Bola to veľká vec,“ ozrejmil Šatan, ktorý následne strávil ďalšie roky v topoľčianskom doraste a rok v juniorke. „Potom prišiel Trenčín a asi už bol správny čas odísť,“ skonštatoval.
Blízko mal aj k futbalu
Hokej však nebol jediný šport, ktorému sa Šatan v detstve venoval, záľubu mal aj vo futbale. „V Topoľčanoch boli skromné podmienky, ľad nebol k dispozícii celý rok. Každý rok nám ho roztopili koncom marca a päť mesiacov sme čakali, kým ho opäť pripravili v auguste. Leto bolo plné iných športov, taká letná drina. Celkom nás to bavilo a veľakrát sme si tréningy pridávali navyše. Nebolo nám dosť a šli sme ešte bicyklovať alebo plávať,“ zaspomínal si na obdobia letných mesiacov.
V Lillehammeri sa Slováci zamilovali do hokeja
Keď sa Československá republika rozdelila na dva štáty a Slovensko muselo vytvoriť vlastnú hokejovú reprezentáciu, Miroslav Šatan mal len 19 rokov. Národný tím vtedy tvorili dve skupiny hráčov.
„Vznikalo to ťažko. Jednu skupinu hráčov tvorili hokejisti, ktorí boli známi z československej reprezentácie a v osemdesiatych rokoch dosahovali úspechy. Etablovaní tridsiatnici v závere svojich kariér. Potom tam bola mladšia generácia ako ja, Jozef Stümpel či Žigmund Pálffy, ktorí len prichádzali na scénu,“ vrátil sa v čase.
Dá sa tak povedať, že Šatan bol jedným z hráčov, ktorí stáli pri zrode slovenskej reprezentácie. „So vznikom Slovenskej republiky sa spája slávne úplne prvé sústredenie v lete 1993. Július Šupler sa stal prvým trénerom a zvolal tam 44 hráčov, tých najlepších zo Slovenska. Začala sa tvoriť prvá slovenská reprezentácia, ktorá sa chystala na olympijskú kvalifikáciu do Sheffieldu,“ pokračoval.
Slováci kvalifikáciu zvládli a vybojovali si miestenku do nórskeho Lillehammeru. „Celý národ nám fandil, pretože vzniklo niečo nové a Slováci sami nevedeli, či budeme dosť dobrí a schopní konkurovať svetu,“ doplnil.
Slovenskí hokejisti pri svojej premiére pod piatimi kruhmi napokon prešli skupinou bez prehry a postúpili do štvrťfinále, no do medailových bojov ich nepustili Rusi. Na turnaji vtedy zažiaril s deviatimi gólmi aj stále len 19-ročný Šatan, ktorý sa stal najlepším strelcom turnaja.
„Tým, ako sme zahrali na prvej olympiáde, sme si získali srdce slovenského fanúšika. Ľudia, ktorí dovtedy hokej nesledovali, nám fandili. Tam vznikol základ toho, prečo má hokej také špeciálne miesto medzi slovenskými športovými fanúšikmi,“ vysvetlil.
Šťastný si ho k sebe vypýtal
Na spomínanom olympijskom turnaji a neskôr aj na domácich majstrovstvách sveta B-kategórie si Šatan zahral aj s Petrom Šťastným, ktorého predtým považoval za jeden zo svojich vzorov.
„Vážil som si, že Šťastný nám chcel na konci svojej kariéry pomôcť postúpiť do hlavnej kategórie. Pre hráča NHL to bolo možno aj niečo menej, ako by si zaslúžil hrať. Bol však veľký patriot a chcel nám pomôcť,“ skonštatoval.
Na ľade sa tak spolu v jednom tíme stretli dve rôzne generácie hráčov. „Neskôr som sa dozvedel, že on sám si na MS vybral, že chce hrať so mnou a Róbertom Petrovickým. Boli sme tam najmladší hráči. Ja som mal 19, Robo 20 a Šťastný mal 38 rokov, takže dvojnásobok môjho veku. S Robom sme mali dokopy toľko, čo on,“ pousmial sa Šatan.
„Keby som vedel, že si ma vypýtal, tak by som bol dosť nervózny. Vtedy som bol mladý a naivný, takže som si myslel, že nás tak dal tréner. Snažili sme sa makať, aby bol Peter maximálne využitý a nepokazili sme jeho prihrávky. Vždy, keď som zahodil šancu, tak ma to veľmi mrzelo. Ten turnaj nám ako formácii vyšiel,“ dodal.
Miroslav Šatan o Petrovi Šťastnom:
Nemohol ísť ani do posilňovne
Rok 1994 bol pre Šatana úspešný nielen na reprezentačnej úrovni. Darilo sa mu aj v domácej lige, v ktorej s Duklou Trenčín vybojoval majstrovský titul, pod ktorý sa podpísal 42 gólmi. Práve vtedy pocítil, že je čas kariérne sa posunúť.
„Po olympiáde sa začal fenomén športových hviezd, ktoré sme dovtedy nepoznali. Mal som možnosť užiť si to, v úvodzovkách. Cítil som, že sa chcem ísť otestovať medzi najlepších do zámoria. Pribudla mi aj popularita a nemohol som si ísť ani zacvičiť do posilňovne. Pasovalo mi, že ma rok predtým draftoval Edmonton a boli pripravení vyskúšať ma,“ nechal sa počuť.
Zvyknúť si nebolo jednoduché
Prvý rok v zámorí pre neho nebol vôbec jednoduchý: „Bol ťažký rok, až v treťom tíme to zafungovalo. Myslím si, že na to, ako sme boli nepripravení, tak ten jeden rok na farme bol potrebný. Bol to pre nás kultúrny šok prísť v devätnástich rokoch do USA alebo Kanady. Bola to tá najrýchlejšia možná cesta, ako sa dostať do NHL.“
Po príchode za more bolo preňho náročné zvyknúť si na iný štýl hokeja, ktorý bol menej kombinačný, ale za to viac fyzický. „Človek si myslí, že hokej je hokej. Keď však preletí 5000 kilometrov, tak na užšom ihrisku sa hrá iný hokej. Hráči boli fyzickejší, ťažší a snažili sa hrať viac do tela. My, ako slovenskí chlapci, sme mali radšej technický hokej, lebo sme hrali aj hokej a futbal, ktorý je bezkontaktný,“ opísal svoje skúsenosti.
Ďalšou výzvou bolo prekonanie rečovej bariéry. „Niektorí chlapci mali aspoň základy angličtiny, niektorí nie. O to ťažšie pre nich bolo učiť sa popri hokeji aj jazyk. Taktiež bolo nutné zvyknúť si na to, čo človek v kabíne môže a čo nie. Niektoré očakávania, ktoré mal tréner, sme nechápali, pretože u nás sa riešili inak. Najťažšie teda bolo stať sa profesionálom a zapadnúť do prostredia. Každému trvalo aj dva až tri roky, kým pochopil, čo sa od neho očakáva a čo z neho urobí úspešného hráča v NHL,“ priblížil.
Slzy na striedačke
Šatan napokon odohral v profilige 1050 duelov a s 735 bodmi patrí medzi sedem Slovákov v najlepšej TOP 250 najproduktívnejších hráčov histórie NHL. Za 14 rokov si nazbieral v profilige množstvo spomienok. Za jeden z najpamätnejších momentov kariéry, okrem zisku Stanley Cupu v roku 2009, považuje prípravný kemp Edmontonu, ktorého bol súčasťou po prvej sezóne strávenej na farme.
„Podarilo sa mi mať také bodovanie, ako mal vtedy najlepší hráč Edmontonu Doug Weight, ktorý mal 100 bodov za sezónu. V príprave v šiestich alebo siedmich zápasoch sme mali rovnaký počet bodov. V prvom prípravnom zápase v Chicagu som dal dva góly. Keď som strelil ten druhý, tak som tomu neveril a do očí sa mi tisli slzy na striedačke. To sa mi stalo len raz v živote. Nechcelo sa mi veriť, že ja jednoduchý chlapec z Topoľčian zo Slovenska, som v NHL a dávam góly na úrovni s takýmito hráčmi. Vtedy som si uveril, že na to mám, nechali si ma tam a začal som hrať NHL,“ opísal svoje vnútorné prežívanie.
Finále NHL bola paródia
Na druhej strane, jeden z najnáročnejších momentov kariéry prežíval v roku 1999, keď Buffalo vo finále NHL prehralo šiesty zápas s Dallasom po diskutabilnom góle Bretta Hulla.
„Bol to problém, ktorý NHL vtedy nie úplne zvládla, zakamuflovala. Bol to gól, ktorý podľa vtedajších pravidiel nemal platiť a my sme jeho vinnou prehrali boj o Stanleyho pohár. V tej sezóne mi zrušili štyri alebo päť gólov, pretože môj spoluhráč mal špičku korčule v bránkovisku. Sezóna vyvrcholila tým, že Hull bol korčuľou v bránkovisku a gól bol uznaný. Bola to irónia, čo s tým človek spraví,“ vrátil sa späť v čase.
„Pamätám si, že vtedy ešte neboli digitálne videá a náš tréner ešte s VHS utekal z kabíny za rozhodcami, že im to ide ukázať. Bolo už pol druhej ráno, takže bolo neskoro. Diváci odišli zo štadióna a Stanely Cup bol odovzdaný. Bola to paródia, že liga ako NHL môže v najväčšom momente skončiť aj takto. Bol uznaný gól, ktorý podľa ich vlastných pravidiel platiť nemal,“ okomentoval kontroverzný zásah.
Neúspech na olympiáde zomkol tím
Šatan je držiteľom všetkých štyroch slovenských cenných kovov zo svetových šampionátov. V roku 2002 priviedol národným tím k historicky prvému titulu majstra sveta ako kapitán.
„Je škoda, že sa nám takýto úspech nepodarilo zopakovať. To, že sa nám nepodarilo uspieť na olympiáde pár mesiacov predtým, nás nahnevalo a zomklo. V tomto roku bola veľmi vysoká účasť hráčov z NHL, pretože všetci chceli prísť a odčiniť ten neúspech. Zomklo nás to, a preto sme skončili na vrchole. Je to najskvostnejší moment našich kariér a aj pre Slovensko. Mal som šťastie, že som bol na celej ceste, ešte keď sme začínali pred ôsmimi rokmi v C-kategórii,“ dodal.
Prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja verí, že Slováci v najbližších rokoch ešte rozšíria medailovú zbierku zo svetových šampionátov.
„Chcel by som, aby sme mali silnú generáciu hráčov, ktorá nadchne fanúšikov a takisto ako sme to dokázali my, sa im podarí nejaký úspech. Nechcem byť neskromný, najlepšie by bolo zlato, ale akákoľvek medaila by bola skvelá. Verím, že táto generácia, ktorá za pár rokov dozreje, bude mať srdce pre reprezentáciu a chlapci budú chcieť spolu niečo dokázať,“ zaželal si na záver.
