Slovenská hokejová reprezentácia má pred sebou posledné prípravy na blížiace sa májové majstrovstvá sveta. Na jej čele stojí nový tréner Vladimír Országh. Bývalý reprezentačný útočník a skúsený kouč si uvedomuje váhu pozície, ktorej sa po Craigovi Ramsaym zhostil.
„Cítim zodpovednosť. Som trénerom reprezentačného mužstva a idem na majstrovstvá sveta, takže je to veľká zodpovednosť, asi najväčšia, akú som kedy mal,“ uviedol 47-ročný kouč v relácii Hosť Rádia Slovensko.
Uvedomuje si, že ide o prirodzenú súčasť práce každého ambiciózneho trénera. „Keď ste úspešný a robíte svoju prácu dobre, tak vaša ďalšia práca bude o ešte väčšej zodpovednosti,“ dodal.
Zvýšený tlak ho neláme. Práve naopak, prijíma ho ako neoddeliteľnú súčasť života v profesionálnom športe: „Som s tým vyrovnaný. Ak sa chcem pohybovať vo veľkom hokeji, musím prijať zodpovednosť.“
Len vymenil šatňu
Pre Országha je hokej a práca trénera viac ako len profesiou: „Stále je mojou vášňou, ale aj prácou. Napĺňa ma. Keď sa spätne pozriem na svoju hráčsku kariéru, mohla ešte trvať päť či šesť rokov, ale predčasne mi ju ukončilo zranenie,“ vracia sa k neľahkému momentu, ktorý mu zároveň otvoril nové dvere. „Dalo mi to výhodu, pretože som začal skôr trénovať a ostal pri hokeji. Robím to, čo ma celý život bavilo a napĺňalo.“
Nie každý bývalý hokejista má šťastie, že môže pri športe, ktorý ho napĺňa, ostať. Országh to vníma ako výsadu. „Nie každý hráč môže byť tréner, manažér, skaut či funkcionár. Ja som len vymenil hráčsku šatňu za trénerskú,“ pousmial sa.
S trénerskou pozíciou prichádza aj omnoho väčší tlak. „Sklamania som zažil ako hráč, ale stres je oveľa väčší v pozícii trénera. Keď prehrávate ako hráč, mrzí vás to, ale málokedy to znamená, že vás vyhodia. Trénerská práca je náročná v tom, že jeden mesiac môžete byť na absolútnom vrchole a o mesiac ste po sérii šiestich-siedmich prehier prvý na rade,“ vysvetľuje otvorene realitu trénerského povolania.
„Musíte byť zmierený s tým, že príde útlm. Výsledky nebudú také, aké by ste chceli a mužstvo bude potrebovať impulz. A vy viete, že to príde,“ dodal.
Dnešné deti žijú v inom svete
Ako hráč Országh obliekal dresy troch profiligových tímov. Zahral si aj vo Švédsku a v domácej najvyššej súťaži. S reprezentáciou získal titul majstra sveta v roku 2002 a o rok neskôr oslavoval aj bronz – bol súčasťou zlatej éry slovenského hokeja.
O tom, či by si vtedy pomyslel, že na podobný úspech bude Slovensko čakať roky, sa mu zamýšľa ťažko. „Boli sme generácia, ktorá vyrastala a mala základy v inom režime. Hokej bol oveľa dostupnejší ako v dnešnej dobe. Boli sme v dobe, kedy ešte neboli sociálne siete a internet. V televízii boli tri alebo štyri programy, takže sme nemali toľko rozptýlenia,“ spomína.
„Všetci sme utekali na ulicu a chceli sme hrať a súťažiť. Či už sme hrali vybíjanú, hokejbal alebo basketbal, cibrili sme si schopnosti,“ doplnil odchovanec banskobystrického hokeja.
Uvedomuje si však, že dnešné deti žijú v inom svete a majú viac možností, ale aj viac prekážok: „Rodičia sú vyťažení, nie každý má čas voziť deti na tréningy. Škála športov je taktiež širšia – deti sledujú MMA, bojové športy. My sme vyrastali v dobe, ktorá priala tradičným športom ako hokej či futbal.“
Napriek tomu dúfa, že budúcnosť slovenského hokeja bude svetlejšia. „Boli sme silná generácia hráčov, ktorá tu zanechala stopu. Verím, že v najbližšom období sa znova dožijeme niečoho podobného. Máme chalanov, ktorí boli vysoko draftovaní a rozbiehajú kariéry v zámorí. Prísľub do budúcna tu je,“ skonštatoval.
Otvorene však priznáva, že talentov je menej: „Musíme vziať do úvahy, že naša krajina má približne päť a pol milióna obyvateľov. Keď si vezmeme susedné Česko, tak to je dvojnásobne väčšie. Fínsko je krajina podobná nám, ale nachádza sa na severe a hokej tam bude vždy šport číslo jeden, čo je dané aj podnebným. Niekedy mi príde, že s podmienkami, aké sú na Slovensku, tu robíme zázraky – akých hráčov vychováme a stále sme tam, kde sme.“
Na olympiáde nechcel zaberať miesto lepším
Országh pod piatimi kruhmi ako hráč nikdy neštartoval. „Mal som ísť do Vancouveru v roku 2010, ale účasť mi zmarilo zranenie. Nebol som vtedy stopercentný. Peter Šťastný ma prehováral, aby som šiel. Možno by som odkĺzal dva zápasy, ale vedel som, že moje koleno nie je v poriadku a nechcel som nikomu držať miesto. Vždy som bol nastavený tak, že by mal hrať ten, kto je lepší. Bolo by odo mňa nefér, keby som šiel na olympiádu a vedel, že som zranený,“ priznal úprimne po rokoch.
Olympijský sen si napokon splnil ako asistent trénera – bol súčasťou realizačných tímov v Soči 2014 aj Pjongčangu 2018: „Každý športovec sa chce dostať na olympijské hry. Majstrovstvá sveta sú každý rok a mnohým hráčom a trénerom sa tam nejakým spôsobom podarí dostať, keďže sa opakujú. Olympiáda je len raz za štyri roky a nie je úplne jednoduché získať miestenku. Musíte prejsť či už cez kvalifikáciu alebo podávať konzistentné výkony. Reprezentovať na olympiáde bude vždy najvyššia méta.“
Pred MS má jedno želanie
Ako hlavného trénera reprezentácie ho teraz čaká ďalší vrchol v podobe svetového šampionátu. „Bude aj tréma, ale skôr asi napätie. Potom, keď sa začne hrať, tak som už vtiahnutý do deja a už nad tým tak nepremýšľam. Budeme hrať proti Švédom, ktorí budú našľapaní a doma. Určite to nebude nič jednoduché,“ odprezentoval svoje očakávania.
Slovenskú reprezentáciu viedol Craig Ramsay od augusta 2017. Za ten čas sa stal synonymom moderného hokeja, pričom sa tešil aj popularite medzi hráčmi. Országh si uvedomuje, že očakávania verejnosti, s ktorými ide ruka v ruke aj tlak, budú vysoké.
„Musím na to byť pripravený,“ priznáva bez príkras. „Či som bol v Litvínove, Třinci alebo Banskej Bystrici, všade bol nejaký tlak. V reprezentácii je však ďaleko väčší.“ Hoci si je tlaku vedomý, nechce sa ním nechať paralyzovať: „Budem sa snažiť robiť si svoju prácu čo najlepšie, aby sa nič nezanedbalo. Uvidíme, kam nás to dovezie.“
Pred majstrovstvami sveta má jedno želanie. „Keď sa budeme vracať, tak chcem, aby sme boli spokojní a aby sme si mohli povedať, že sme do toho dali všetko. Chceme dosiahnuť nejaký solídny výsledok,“ uzavrel.
