Sami o sebe hovoria, že sú tvrdej nátury, no majú otvorené srdce, hlbokú úctu k tradíciám a viere. Dodnes si zachovali svoju kultúru, súdržnosť i vlastnú reč. Od januára 2025 sú oficiálnou 15. národnostnou menšinou u nás.
„Narodil som sa tu, v podtatranskej obci Lendak. Celý život som tu. Detí sme mali osem, všetci sú tu, jeden je akurát v zahraničí. Robil som 27 rokov v Tatrách, v lese s koňmi, pokiaľ deti boli mladé. Teraz sa už 13 rokov venujem pastierstvu,“ hovorí bača Ján Nebus.
„Lendak je v podstate taký kút krajiny, pekný, krásny kút. Pôvodne tu boli lesy, ktoré bolo treba vyklčovať. Lendačania museli ťažko robiť, aby sa dostali k pôde, ktorá by ich uživila,“ vysvetľuje pracovník Referátu kultúry Ján Neupauer.
Zakladajúca listina obce je z roku 1288. V histórii Lendaku niekoľko storočí zohrávala úlohu rehoľa Strážcov Božieho hrobu, ktorí tu vybudovali kláštor i kaštieľ, starali sa o pútnikov a duchovne spravovali katolícku farnosť. V novodobých dejinách obec dvakrát vyhorela. Počas hospodárskej krízy odišlo veľa jej obyvateľov do zahraničia, ale vrátili sa.
„Krvopotne si na tieto majetky a na tieto polia zarobili, nakúpili si tu vlastne polia, na ktorých vedeli uživiť svojej rodiny,“ pokračuje Neupauer.
Histórii obce Lendak sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Monika Mannová:
Dedina bez družstva
Bránili si ich aj za čias socializmu, preto v Lendaku nikdy nevzniklo družstvo. Až v 80. rokoch 20. storočia im režim pôdu násilne zobral.
„Keď padol komunizmus, v 90. rokoch, keď sa dávali naspäť tieto pôdy, každý si dal vymerať to svoje políčko, aby opäť mohol gazdovať. Nebolo to dlhé obdobie, aj tie deti teda mali ešte v sebe návyky gazdovstva a vzťah k tejto pôde,“ objasňuje Neupauer.
„V Lendaku bola taká pastierska oblasť. Pastieri tu pásli kravy, ovce. Pomaly v každom druhom dome tu bol pastier, alebo bača. Živili sa s tým, čo si vypestovali, všetko mali svoje,“ objasňuje Nebus.
Obyvatelia Lendaku, tak ako aj ďalších obcí na Spiši, Liptove, Orave a Kysuciach, sú potomkami Goralov. Mnohí sa hrdo hlásia k ich odkazu a kultúre.
„Goral Horal je hôrny chlap, ktorý žil v horách, kde ťažko robil. Tí naši predkovia pracovali v lese ťažili, taktiež boli tu známi bačovia chýrni po celom Slovensku. Goral to je človek, ktorý má otvorené srdce, je tvrdej nátury, roboty sa nebojí a vieru v Boha si chráni,“ hovorí Neupauer.
„V minulosti tu bolo navzájom porozumenie, neboli vyhradené ploty. Susedia nemali vtedy nemali, ako teraz, každý vyhradený plot, chce byť sám. Bola medzi nimi súdržnosť,“ objasňuje Nebus.
„Na Goralovi je charakteristická srdečnosť a dobrosrdečnosť, ktorá sa šíri ďalej a ktorá sa dostáva na naše deti. Sú tu ľudia, ktorí sa venujú týmto tradíciám a nanovo sa to obnovuje, oživuje. Chcú to zachovať pre tie budúce generácie, ukázať im, ako tí ľudia žili pred nami,“ uvádza Neupauer.
Unikátne múzeum
Patria k nim aj manželia Gallikovci. V drevenici, ktorú postavil pán František, vytvorili Múzeum ľudovej kultúry. Na návštevníkov čaká unikátna zbierka pamiatok na život pod Tatrami v minulých storočiach.
V múzeu sú nielen tradičné odevy, ale aj mnohé predmety z bežného života Goralov. Vo svojich dreveniciach zvyčajne mali tkáčsky stav, kolovrátky, korytá, truhlice, riady. Veľa prezrádzajú aj vzácne historické fotografie. Goralské rodiny sú tu známe svojou mnohodetnosťou.
„Ja pochádzam zo siedmich, manželka pochádza z deviatich detí. Moja mama pochádza z jedenástich, u susedov bolo sedemnásť detí, z toho päťkrát dvojčatá,“ hovorí zakladateľ Múzea ľudovej kultúry v Lendaku František Gallik.
„Hodnoty, ktoré máme a ktoré sú v našich srdciach, vieme ponúknuť ďalším generáciám a ukázať, že buďme na to hrdí,“ myslí si Neupauer. „Život tu po Tatrami sa mi páči. Tu chcem aj ostať, aj dožiť,“ dodáva Nebus.
