Hlina nie je len obyčajný materiál. Odpradávna dokázala pod rukami majstrov ožiť a zmeniť sa na funkčné nádoby či príťažlivé figúrky. Modranská keramika v sebe ukrýva príbeh, ktorý „rada rozpovie“.
„Múzeum slovenskej keramickej plastiky sídli pri mestských hradbách v Modre. Nájdete ho veľmi ľahko podľa rotundy, podľa bašty. Keď sem príde návštevník, nájde tu keramický areál, pretože Modra a keramika to neoddeliteľne patrí k sebe,“ vysvetľuje riaditeľka Múzea slovenskej keramickej plastiky Agáta Petrakovičová Šikulová.
Prvý hrnčiarsky cech tu vznikol už v prvej polovici 17. storočia, v roku 1636. Označenie majolika získali maľované hlinené výrobky podľa ostrova Mallorka. Práve odtiaľ sa do Európy rozšírila tradícia farebne glazovanej keramiky, ktorá sa napokon pevne usadila aj na Slovensku.
„Keramika vznikala tam, kde bol dostatok dobrých hlín. V Modre máme dostatok tejto hliny, takej mastnej, ktorej sa tu vravelo slina. Modra bola výlučne hrnčiarskou, čiže vyrábal sa tu kuchynský riad, do kuchýň v celom Uhorsku a Rakúsku. Výrobky sú veľmi jednoduché a to zdobenie bolo naozaj len bodkami, možno vtáčikmi. Maľovaná modranská keramika, ktorú poznajú všetci, prišla až v roku 1830. V roku 1883 tu bolo založené keramicko-priemyselné učilište, ktoré kontinuálne, ako Slovenská ľudová majolika, pracuje dodnes,“ pokračuje Petrakovičová Šikulová.
Histórii keramiky v Modre sa v relácii Slovensko v obrazoch venoval redaktor Michal Slanička:
Osobnosť slovenskej majoliky
Toto tradičné mestské remeslo múzeum predstavuje cez jednu z najvýznamnejších osobností slovenskej majoliky, moravského rodáka Heřmana Landsfelda. Do učenia v keramickej dielni v Modre vstúpil v roku 1913. Stačilo mu desať rokov, aby sa vypracoval na majstra.
„V okolí bol známy, ako strýčko Čriepkar. Je mimoriadne dôležité, že vypracoval pre Modru vzorkovnicu. Tá vzorkovnica absorbovala keramické dekóry celého západoslovenského džbankárstva. Podľa nej sa v medzivojnovom období začalo maľovať, to čo bolo historické, čo bolo tradičné,“ vysvetľuje Petrakovičová Šikulová.
Heřman Landsfeld bol nielen zručný keramikár ale aj maliar, archeológ, popularizátor i zberateľ. Ako nadšený obdivovateľ keramiky a starého džbankárskeho umenia skúmal zaniknuté dielne na západnom Slovensku. Počas života sa mu podarilo zhromaždiť množstvo artefaktov. Chcel priblížiť keramiku ľuďom a v Modre založil aj prvé múzeum.
Maľovanie nábytku
Heřman Landsfeld sa aj s manželkou Alžbetou, známou maliarkou podmalieb na sklo, venovali aj maľovaniu nábytku.
„V medzivojnovom období to bol taký módny trend. Politická, kultúrna elita si robila doma takzvané slovenské izby a súčasťou tých slovenských izieb bola jednak modranská keramika a bol aj maľovaný nábytok. Práve pre nich na zákazky maľovali nábytok Heřman Landsfeld a Alžbeta Landsfeldová,“ hovorí riaditeľka múzea.
Majstrovstvu keramikárov, ktorí popri každodennej práci v dielňach, modelovali aj figúrky, je venovaná druhá časť expozície. Galéria v historickej bašte nesie meno najznámejšieho z nich Ignáca Bizmayera.
Viera Tarkayová – pracovníčka Múzea Ľudovíta Štúra, SNM
„Pán Bismeyer sa narodil 20. apríla v roku 1922 v Kosolnej a vyrastal údajne na jednom z habánskych dvorov. Keď pán Heřman Landsfeld tam raz robil archeologický prieskum po habánskych dvoroch, tak pán Bizmayer, keď bol ešte malým chlapcom, tak mu údajne pomáhal pri tejto práci a tá keramika ho natoľko oslovila, že sa rozhodol, že sa vyučí za keramikára. To jeho nadšenie a ten entuziazmus práve pre túto prácu s hlinou ho doviedli až k tejto krásnej figurálnej plastike.“
Pocta mestečku Modra
Vo svojich dielach stvárnil rôznych remeselníkov pri práci, muzikantov, svätcov, množstvo figúrok obyčajných ľudí v slovenských krojoch, ktoré vyjadrujú početné ľudové tradície a zvyky. Jeho dielo Vinohradnícky rok v galérii zaberá celé poschodie a môžeme ho chápať ako poctu mestečku Modra.
„Je to cyklus vinohradníckeho roku prác vo vinohrade, ktoré sa musia urobiť počas celého roka od samého začiatku. Od zimy prejdete celým cyklom prác až do oberačiek, až po tú poslednú lajtru, ktorá zváža posledné hrozno. Lajtra je posledný voz, ktorý odváža nazbierané hrozno z vinohradov,“ dodáva pracovníčka Múzea Ľudovíta Štúra Viera Tarkayová.
Majster Bizmayer kedysi povedal, že hoci nepatríme k najbohatším národom Európy, sme najbohatší v pestrosti ľudových umeleckých prejavov. A mal pravdu. Stačí sa zadívať na jeho diela a človek má pocit, akoby sa pred ním odvíjala naša história.
