Miroslav Konečný je fanúšik vojenskej histórie a zbiera všetko, čo súvisí najmä s jazdectvom. Jedného dňa si povedal, že kúpi bývalý vojenský objekt a vybuduje múzeum. No a čo by to bolo za múzeum vojenského jazdectva bez koní? Tak pribudla aj malá farma.
„Od ôsmych rokov, keď som našiel prvú prilbu, som sa o to zaujímal, o príbeh tej prilby. Zbieral som militárie, nikto ma nechápal, ani rodina, lebo sme nemali v rodine niekoho, koho by to fascinovalo, aby mi niečo zanechal. Išiel som od nuly,“ priblížil zberateľ a majiteľ múzea Miroslav Konečný.
Pred desiatimi rokmi založil s kamarátmi Klub vojenskej histórie. Jedného dňa dostal darček – jazdecké sedlo. Vtedy sa zrodila nová zberateľská vášeň. Jej výsledkom je múzeum vojenského jazdectva a ako bonus – malá farma s koňmi.
„Koníka som chcel. Moja podmienka bola mať skôr zázemie ako kone. Nakoniec tu boli skôr kone ako my. Všetko sa robilo preto, aby sa mali dobre. Vlastne aj preto trvalo dva a pol roka, kým som otvoril múzeum. Budem vítať návštevníkov skôr v montérkach a pracovne, ako v tejto uniforme. Je z obdobia druhej svetovej vojny. Ide o uniformu slovenského jazdca, o čom hovoria žlte výložky. Každá armáda mala iné označenie,“ uviedol Konečný.
Múzeum vojenského jazdectva v relácii Slovensko v obrazoch navštívila redaktorka Lucia Čižmáriková:
Neprebádaná téma krotiteliek koní
Kone patrili vo vojnách k najviac využívaným zvieratám. Nemú armádu vo veľkom využívali vojaci ešte aj počas druhej svetovej vojny.
„Každý si myslí, že tam už bola technika a tam bola veľká propaganda. Hlavne z nemeckej strany, že to je vyspelá armáda. Ale 70 percent všetkého išlo na koňoch. V prvej svetovej neviem, koľko sa presne použilo, ale viem, že zomrelo okolo šesť miliónov koní. Tá druhá svetová, u Sovietov to bolo okolo tri a pol milióna koní, u Nemcov 2,75 milióna koní a u spojencov okolo pol milióna koní,“ povedal Miroslav Končený.
Dodal, že v múzeu sa venuje aj neprebádanej téme. „Ide o krotiteľky koní. Išlo o ženy, ktoré nahrádzali mužský personál v žrebčínoch počas vojny od leta 1943. Bolo ich okolo 120, každá sa starala o desať mladých koní, ktoré musela naučiť sedlať a zapriahnuť. Na starosti mali aj staré kone, prácu s vojakmi, ktorých učili, ako jazdiť na koni a tak,“ vysvetlil.
Spoľahlivé v každej vojne
Na kone sa dalo spoľahnúť v každej vojne. Boli nielen dopravným prostriedkom, ale tvorili úderné jednotky, evakuovali ranených, prevážali vojenský materiál.
„Každý kôň si nosil na sedle dvojdennú až trojdennú dávku jedla. Väčšinu sečkovica, čo bol ovos so senom, každá armáda to mala trochu inak. Vojenské kone, ktoré boli na to učené, mali neskutočné záťažové skúšky, máloktorý kôň prešiel, ale keďže bola vojnová mašinéria a kone sa míňali, tak rekvirovali kone aj od gazdov,“ uviedol Konečný.
Vojaci podľa neho nemali na sebe klasické batohy, všetko bolo pripevnené na sedle. „Každá armáda mala brašne. Sovieti mali brašne vzadu, Nemci vpredu. Vždy to bolo tak, že jedna brašna patrila vojakovi, druhá koňovi,“ vysvetlil Konečný.
Špeciálne sedlá mali vojenskí veterinári a kováči. Aj tieto profesie boli súčasťou armády. Kone bolo treba pravidelne ošetrovať a podkúvať. Keďže sa neustále presúvali, podkovy im vydržali len pár týždňov, niekedy dokonca len niekoľko dní.
Špeciálne sedlo
Sedlá z rôznych krajín a období tvoria unikátnu zbierku domáceho pána. Pyšný je na všetky a dokáže o nich hodiny pútavo rozprávať. Jedno má v jeho srdci špeciálne miesto.
„Môžem povedať, že precestovalo celý svet, lebo ho vyrobili v Amerike. Ešte pred prvou svetovou vojnou bola dodávka do cárskeho Ruska, tam si ho prispôsobili na svoj obraz a po vojne, československí legionári, keď dobyli Rusko a keď sa dostali na Sibír, obsadili mesto Irkutsk a na to sedlo si dali vlastnú značku, ako koristné sedlo,“ uviedol Miroslav Konečný.
Dodal, že na sedle bolo napísané Československé armádní dílny Irkutsk. „Cez Japonsko sa dostalo naspäť do Československa. Je to taká malá rarita, som za neho veľmi rád. Údajne ich bolo len desať, ktoré sa dostali k nám, takže som rád, že tu jedno je,“ povedal.
Ak sa chcete o hrdinstve a oddanosti ušľachtilých zvierat dozvedieť viac, stačí sa v Múzeu vojenského jazdectva vopred telefonicky ohlásiť a dohodnúť si termín. Vítaní sú všetci, malí aj veľkí.
„No keďže ide o súkromné múzeum a ja som smrteľník, musím pracovať, tak toho času nie je veľa. Ale keď sa vyzbiera pár ľudí, ktorí budú mať záujem, ja rád otvorím a porozprávam im všetko, čo viem,“ skonštatoval Miroslav Konečný.
