Jedenásty september 2001 poznačil životy mnohých Američanov. Niektorí sa s následkami vyrovnávajú dodnes. Možno si kladú aj otázky, čo by bolo – keby. Jedným z nich je aj dnes 80-ročný Michael Tuohey. V čase únosu lietadiel pracoval pre leteckú spoločnosť. Pri odbavovaní cestujúcich na letisku v štáte Maine mu cez ruky prešli dvaja únoscovia.
Teroristi Mohammad Atta a Abdul Aziz al-Omari sa dostavili ku kontrole len pol hodiny pred odletom. Michael Tuohey skontroloval ich letenky. Pozrel sa, či ich muži nekúpili len krátko pred odletom alebo za ne neplatili v hotovosti. To by vzbudilo podozrenia aj pred 11. septembrom. Všetko však mali v poriadku.
„Videl som, ako tí dvaja schádzajú po schodoch a vyzerajú zmätene, tak som sa ich spýtal: ‚Môžem vám nejako pomôcť, páni? Čo hľadáte?‘ Odpovedali: ‚Letíme s US Airways.‘ Spýtal som sa: ‚Kam?‘ – ‚Do Bostonu,'“ opísal Tuohey.
Išlo o začiatok tragickej cesty, na konci ktorej bolo zhruba tritisíc mŕtvych. „Povedal som: ‚Pán Atta, ak rýchlo nevybehnete hore, ten let vám ujde úplne. A on niečo povedal tomu druhému – asi nejaký povel – zvrtli sa a boli preč. A ja som si vravel: ‚No dobre, s týmto človekom som už asi nechcel mať nič spoločné, viete?'“ povedal.
Neveril vlastným očiam
Atta a al-Omari leteli z Portlandu do Bostonu prípojným letom US Airways a tam nastúpili na let American Airlines 11, ktorý o 8.46 miestneho času narazil do severnej veže newyorských dvojičiek. Bol to prvý zo štyroch útokov toho dňa.
„V práci sme mali, samozrejme, televízor. Pozerali sme a človek neveril vlastným očiam. Kolegyňa Diane sa ma spýtala: ‚Tuohey, neboli s tebou nedávno tí chlapi, tí čo robili problémy? Neposlal si ich práve na tento let?‘ Odpovedal som: ‚Áno, poslal. Panebože, toľko ľudí zomrelo,'“ priblížil Michael Tuohey.
Výročiu tragédie z 11. septembra 2001 sa v Ranných správach venoval redaktor Matúš Havlík:
Michael Tuohey ostal pracovať pre US Airways ešte tri roky po 11. septembri. Po rozlúčke s firmou ho začali trápiť spomienky na teroristický útok.
„Môj inštinkt bol správny, ale existovali zákony, ktoré zakazovali profilovanie ľudí. A ukázalo sa, že to bola strašná vec. Nejde však o to, že som mal pravdu. Ide len o to, že to mohlo niečo zmeniť. Nie že by to zmenilo, ale mohlo,“ uzavrel.
Bývalý zamestnanec letiska ešte dlho žil s traumou. Podľa jeho vlastných slov v predstavách vídaval Mohammada Attu na viacerých miestach. Michaelovi diagnostikovali disociatívnu poruchu a absolvoval približne šesťmesačnú terapiu, počas ktorej si na sedeniach daný deň znova a znova prehrával.
