Samospráva je spolu so štátnou správou súčasťou verejnej správy. Verejná správa je označením sústavy orgánov, ktoré spravujú verejné záležitosti.
Samospráva je samostatným, slobodným a nezávislým spravovaním vecí verejných občanmi, ktorí žijú na určitom území (napríklad na území mesta pôsobí mestská samospráva).
Výkon samosprávy môže obmedziť len ústava a zákony. Pre samosprávu a jej občanov platí ústavná zásada „čo nie je zakázané, je povolené“. Znamená to, že v samospráve možno pružne zareagovať aj bez príslušného zákona, ak iný zákon nie je porušený.
Na základnej, miestnej úrovni sú obce. Na Slovensku ich je takmer tritisíc a ich súčasťou sú aj mestá. Druhú, regionálnu úroveň tvoria vyššie územné celky, teda samosprávne kraje. Tých je na Slovensku osem.
Tieto dve úrovne nefungujú tak, že by kraj bol nadriadený obci. Kraj nie je nad obcou a obec nie je podriadená kraju. Ide o dve samostatné úrovne územnej samosprávy, ktoré majú vlastné kompetencie, orgány a rozpočty.
To je jeden z kľúčových rozdielov medzi samosprávou a štátnou správou. Pri štátnej správe existuje hierarchické usporiadanie úradov, zatiaľ čo samospráva sa zakladá na samostatnom rozhodovaní územných celkov.
Obec je základ
Ústava SR označuje obec za základ územnej samosprávy. Obec je zároveň právnickou osobou, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a finančnými prostriedkami.
Obyvateľ obce je teda zároveň členom miestneho spoločenstva, ktoré má právo rozhodovať o svojich záležitostiach. Najdôležitejšími orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta.
Obecné zastupiteľstvo je kolektívny orgán, ktorý sa skladá z poslancov. Starosta je výkonným orgánom obce a zastupuje ju navonok.
Ich postavenie preto nie je rovnaké. Starosta nie je „šéfom“ poslancov a zastupiteľstvo nie je jeho poradným orgánom. Ide o dva samostatné orgány obce, ktorých úlohy a právomoci určuje zákon.
Zastupiteľstvo rozhoduje hlasovaním. Poslanci prijímajú uznesenia, schvaľujú všeobecne záväzné nariadenia a rozhodujú o ďalších otázkach, ktoré patria do pôsobnosti zastupiteľstva. Starosta zabezpečuje výkon rozhodnutí a plní ďalšie úlohy, ktoré mu vyplývajú zo zákona.
Štatút mesta
Mesto nie je ďalšia úroveň samosprávy. Z hľadiska systému územnej samosprávy je mesto stále obcou. Rozdiel spočíva v tom, že niektoré obce získali štatút mesta. Majú preto mestské zastupiteľstvo a na ich čele stojí primátor namiesto starostu.
Základný princíp však zostáva rovnaký: aj mesto má svoje volené orgány, vlastný majetok a rozpočet a samostatne rozhoduje v rámci svojich zákonných právomocí.
Preto pri predstave slovenského systému netreba mesto vnímať ako medzistupeň medzi obcou a krajom.
Osem samosprávnych krajov
Samosprávny kraj je druhou, regionálnou úrovňou územnej samosprávy. Na Slovensku máme osem samosprávnych krajov – Bratislavský, Trnavský, Nitriansky, Trenčiansky, Banskobystrický, Žilinský, Košický a Prešovský samosprávny kraj. Samosprávne kraje sa inak nazývajú aj vyššie územné celky (VÚC) alebo župy.
Aj kraj má vlastné volené orgány – zastupiteľstvo a predsedu samosprávneho kraja, ktorý sa v bežnej reči označuje aj ako župan. O krajských otázkach rozhoduje zastupiteľstvo zložené z poslancov.
Podobne ako na obecnej úrovni, ani tu však nejde o vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Kraj nemôže prikazovať obciam, ako majú rozhodovať. Obec a kraj fungujú paralelne na dvoch úrovniach územnej samosprávy.
