Hrnčiarsky kruh sa v keramickej dielni v meste na úpätí Malých Karpát točí už desiatky rokov. Vzniká na ňom tradičná ľudová majolika a popri nej aj svetlonosi – keramické lampáše pripomínajúce starý zvyk, ktorý naši predkovia poznali dávno pred príchodom Halloweenu do našej modernej kultúry.
„Majolika má viac ako 140 rokov od jej založenia. Samozrejme, výroba keramiky tu má oveľa dlhšiu históriu v Modre,“ priblížil riaditeľ dielne na slovenskú ľudovú majoliku Filip Fuňa.
V roku 1883 tu vzniklo Keramicko-priemyselné učilište. Založilo ho mesto spolu s uhorským ministerstvom priemyslu a obchodu.
Prvým správcom sa stal Jozef Mička, keramikár z Moravy. Učni sa učili najdôležitejšie dielenské práce, točenie, maľovanie a pálenie.
Svoj odtlačok tu nechalo veľa známych profesionálnych umelcov. Jedným z nich bol Heřman Lansfeld. Aj keď dielne počas svojej existencie zažili nepriaznivé časy, vždy sa majolika pozviechala a žije ďalej. Pestrý, modrý, habánsky a zelený – to všetko sú vzory, ktoré zdobia miestnu keramiku.
„Pracujeme s našimi tradičnými dekórmi, tradičnými tvarmi. To, čo vlastne naša majolika reprezentuje,“ uviedol Filip Fuňa.
Sú verní hlineným obyčajom a zvykom, ktoré im zanechali starí majstri a postupne k nim pridávajú nové podoby, a niekedy aj s trochu tajomnými príbehmi.
„Modernejšie tvary, niečo zjednodušujeme, niečo orežeme, niečo pridáme, ale inšpirujeme sa stále históriou a tradíciou. Svetlonos, niektorí vedia, že to tu bolo oveľa skôr, ako to poznáme z nejakej modernej popkultúry,“ povedal Fuňa.
„Niekedy sa naši majstri maliari trochu aj zabávajú, niektoré veci sú tam možno až halloweenske by som povedal, ale zároveň tam pridajú ten tradičný dekor, takže zase je to pekné prepojenie tradičnosti s moderným,“ doplnil.
O výrobe a histórii svetlonosov v relácii Slovensko v obrazoch informovala redaktorka Lucia Čižmáriková:
Tajomná bytosť so zlými vlastnosťami
Svetlonos bola tajomná bytosť s negatívnymi vlastnosťami. Snažila sa pocestných zviesť z cesty. „Rozprávania o svetlonosoch sú zachované z obdobia, keď ešte nebola elektrifikácia na Slovensku, tak keď išiel v zimnom období furman, on mal na koči lampáše, ale obyčajne vždy pozeral do diaľky, kde sú nejaké mihotavé svetielka, kde už bude zájazdný hostinec, aby našiel tú správnu cestu,“ priblížila etnologička Katarína Nádaská.
Dodala, že svetlonos v podobe malých mihotavých svetielok zvádzal či už pohoničov, kočišov alebo aj pocestných z dobrej cesty do priepasti, močiara, lesa, kde tí ľudia poblúdili.
„Zachovalo sa veľmi veľa rozprávaní na Slovensku. Je jedno veľmi špecifické, že keď žena vyčíta mužovi, čo robil v krčme tak dlho, keď prišiel až nadránom, muž jej hovorí: ‚Žena moja, neuveríš mi, ale mňa vodilo. Ja som netrafil domov, svetlonos ma zvádzal.‘,“ povedala Nádaská.
Vyrezávanie tekvíc na Slovensku
Aby sa naši predkovia pred týmito zlými silami chránili, tak si vyrezávali tekvice a dávali do nich sviečky. Bolo to najmä v období Dušičiek, keď sa skracovali dni. Vyrezávanie tekvicových svetlonosov má u nás dlhú, už vyše 100-ročnú históriu.
„Zimná tekvica je v podstate plodina, ktorá nie je naša typicky slovenská, ale prišla k nám, ako mnohé ďalšie plodiny z Ameriky. Udomácnila sa už koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Bola to plodina, ktorá sa zberala pomerne neskoro na jeseň v októbri,“ priblížila Nádaská.
Vnútro gazdinky vybrali, zavárali a z tuhého obalu si deti vyrezávali svetlonosov. „Keď sa niekedy mylne ľudia domnievajú, že Halloween tekvica je niečo, čo vymysleli v Amerike, tak nie. Toto poznali aj naši predkovia. Nehovorím, že to bolo v období 17. storočia, ale máme dokázané, že koncom 19. storočia sa svetlonosi, ako vyrezávané tekvice, objavujú aj na našom území,“ skonštatovala etnologička.
Svetlonos je symbolom jesene. Či už je hlinený alebo vyrezaný z tekvice, je dôkazom toho, že zvyky našich predkov sú opradené pôsobivou magickou krásou.
