Počas celého roka tam po strmých chodníkoch vystúpia tisíce návštevníkov. Niektorí za krásami prírody, iní za duchovným zážitkom a kamenným odkazom o pokore, pominuteľnosti a o raji už na zemi.
V hlbokých lesoch, pod vrcholcami hôr a v údoliach riek národného parku žili ľudia už dávno pred naším letopočtom. Najstaršiu históriu územia pomáhajú objavovať moderné technológie.
V srdci Slovenského raja georadar potvrdil existenciu už starovekých opevnení. Dnes toto miesto turisti poznajú ako Kláštorisko.
„Hore bolo hradisko z neskorej doby bronzovej. Datuje sa to na jedenásť storočí pred Kristom, tam sa našiel bronzový meč,“ priblížil archeológ a vedúci výskumu Michal Slivka.
Skala útočišťa
Svoju oveľa mladšiu, no významnú históriu toto územie začalo písať v 13. storočí. Spišskí Sasi tu začali stavať obrannú pevnosť. Mala ich chrániť pred mongolskými nájazdmi.
„Za nami je kilometer muriva stavaného proti Tatárom, ktorí sem fakticky nedošli. Na pamiatku záchrany píše kronikár tohto kláštora, fundovali ho v roku 1299,“ povedal archeológ Slivka.
Spišskí Sasi z vďaky darovali toto územie kartuziánom. Mnísi ho nazvali Skalou útočišťa podľa biblických žalmov o božej ochrane človeka.
Postavili na nej jeden z najstarších východne položených kartuziánskych kláštorov v Európe. Mimochodom, meno pre Slovenský raj sa zrodilo práve tu. „Máme tu priamo listinu z roku 1305, v ktorej kartuziáni to miesto pomenovali rajom,“ povedal Slivka.
Rehoľu založil koncom 11. storočia sv. Bruno z Kolína. Jej názov je odvodený od Kartuziánskych vrchov, kde sa nachádza aj materský kláštor Veľká Kartúza.
O Kláštorisku v relácii Slovensko v obrazoch informovala redaktorka Monika Mannová:
Prísne pravidlá mníchov
Mnísi žili v ústraní podľa prísnych pravidiel. Z cely vysoko v horách vychádzali iba trikrát denne na spoločné modlitby a bohoslužby. Jedlo im podávali len cez okienko, dodržiavali prísne mlčanie a smrť bola pre nich radostnou udalosťou.
„Do dneška je 26 kláštorov po svete živých, je to prísna rehoľa, pretože mnísi žijú izolovaní aj sa nazývajú nemí mnísi. Nekomunikujú, jedine s tým, ktorý je nad nami,“ vysvetlil archeológ.
V najprísnejšej katolíckej reholi sa mnísi venovali poľnohospodárstvu, včelárstvu a pestovaniu liečivých bylín a v tichu svojich príbytkov aj práci intelektuálnej. Vďaka kartuziánom sa kultúrne dedičstvo tejto doby šírilo po Európe.
„Ručne prepisovali knihy. Pôvodne, samozrejme, náboženské, ale neskôr aj filozofické diela, už od antiky. Aj viazali knihy, ktoré prepisovali. Pri archeologických výskumoch sme našli nástroje, ktorými túto činnosť vykonávali. Po tej stránke sa zapísali do európskej kultúry, aj do našich národných dejín,“ priblížil Slivka.
Z miesta pokoja sa stala bašta vojakov
Plodné pôsobenie kartuziánov na Kláštorisku trvalo takmer 250 rokov. Skončilo sa v polovici 16. storočia, v dôsledku rivality medzi rodmi Zápoľských a Habsburgovcov.
„Súperili, kto z koho. Kto potom preberie dedičstvo uhorského kráľovstva. Využívali to bohatí oligarchovia. Jeden z nich bol aj Matej Bašo na Muránskom hrade, ktorý s posádkou kláštor obsadil,“ uviedol Slivka.
Z miesta pokoja, modlitieb a vzdelanosti sa stala bašta vojakov, odkiaľ vyrážali rabovať bohatú Levoču. Mnísi kláštor opustili a presunuli sa do Červeného Kláštora.
„Čo mohli, odtiaľ odniesli, čo zostalo, podpálili. Odkryli sme aj tie požiarové vrstvy, takže máme aj archeologicky, nielen od kronikára napísaných prameňov, ten zánik datovaný presne v júni 1543,“ skonštatoval Slivka.
Významná archeologická lokalita
Kláštorisko v Slovenskom raji dnes predstavuje jednu z našich najvýznamnejších archeologických lokalít. Po tom, ako v období socializmu uniklo plánom na vybudovanie rekreačnej chaty, od roku 1983 tu pán docent Michal Slivka vedie archeologický výskum.
„Keď som tu nastúpil, to už je 43 rokov, toto miesto bolo zarastené lesom. Tu nebolo nič vidno, len na kostole ten panel trčal spod sute,“ povedal Slivka.
Relikty kláštora pomáhajú odhaľovať aj dobrovoľníci z občianskeho združenia Kláštorisko. Medzi vzácne nálezy patria kachľové pece z mníšskych ciel, nástroje z kníhviazačskej a kováčskej dielne, fragmenty iluminovaných rukopisov či knižné kovania, ale aj zvyšky hospodárskych stavieb – pekárne či rybníkov.
„Vystriedalo sa tu do sedemtisíc študentov, máme adresáre od Ameriky až po Moskvu. Človek je na nich hrdý, že kus tej anonymnej práce, ako robili aj kartuziáni, odviedli aj oni. Mních žije tak, že vytvára, to je aj jeho aj naše poslanie. Vytvárať raj a nebo, tu na zemi,“ skonštatoval Slivka.
