Zo slovnej zásoby vylúčil slová, ktoré považoval za neslovenské či vulgárne

Anton Bernolák pravdepodobne zomrel náhle na zlyhanie srdca 15. januára 1813 v Nových Zámkoch vo veku 50 rokov.

Jazykovedec, kodifikátor prvej spisovnej formy slovenského jazyka a katolícky kňaz Anton Bernolák patril k najpoprednejším predstaviteľom slovenského osvietenstva.

Stal sa oddaným stúpencom jozefínskych reforiem a už ako mladý študent sa zaradil k propagátorom národnobuditeľských snáh slovenského národa.

Od narodenia významnej osobnosti kultúrneho, náboženského a politického života, Antona Bernoláka, uplynulo 260 rokov.

Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 do zemianskej rodiny v obci Slanica, ktorá je v súčasnosti zatopená Oravskou Priehradou. Viaceré zdroje uvádzajú, že stredoškolské štúdiá pravdepodobne absolvoval na gymnáziu v Bratislave, pričom neskôr v tomto meste v rokoch 1778-1780 navštevoval seminár Emericanum, kde si prehlboval vedomosti v poetike a v rétorike.

V trnavskom seminári Stephaneum študoval filozofiu (1780 – 1782) a na univerzite vo Viedni zase teológiu (1783 – 1784). Poslucháčom teológie na bratislavskom generálnom seminári bol v rokoch 1784 – 1787. Následne až do roku 1791 pôsobil ako kaplán v obci Čeklís, ktorá v súčasnosti nesie názov Bernolákovo.

Anton Bernolák bol potom tajomníkom arcibiskupskej vikariátnej kancelárie v Trnave a na tomto poste zotrval do roku 1797, kedy sa stal dekanom v Nových Zámkoch. Duchovnej i národnej službe sa v tomto meste venoval až do svojej smrti v roku 1813.

Bol mimoriadne vzdelaným mužom, ktorý ovládal viacero cudzích jazykov. Veľký prehľad mal v histórii, v prírodných vedách i v oblasti hudby, estetiky či politiky. Ešte počas pôsobenia v bratislavskom seminári založil Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka, vďaka ktorej v roku 1787 vyšlo kolektívne napísané dielo Filologicko-kritická rozprava o slovanských písmenách. K dielu Bernolák pripojil aj príručku o pravopise Orthographiu.

V týchto jazykovedných prácach už boli určené základné pravidlá slovenského jazyka a boli prvým krokom k ustáleniu jeho spisovnej normy.

Za základ prijal západoslovenčinu

Vychádzal z presvedčenia, že slovenská spisovná reč musí vychádzať z jazyka a výslovnosti ľudu a za jej základ prijal kultúrnu západoslovenčinu s niektorými stredoslovenskými prvkami.

Za prvoradú pokladal výslovnosť, o ktorú sa mal opierať pravopis. Odstránil ypsilon, v pravopise sa používalo iba mäkké i. Dôsledne označoval mäkkosť spoluhlások ď,ť,ň,ľ a jeho slovenčina neobsahovala dvojhlásky.

Vylúčil zo slovnej zásoby slová, ktoré považoval za neslovenské či vulgárne a namiesto nich tvoril nové slová. Slovenský jazyk oslobodzoval od českých výrazov. V roku 1790 sa vydania dočkala Slovenská gramatika a o rok neskôr publikoval príručku o tvorení slov s názvom Etymológia slovenských slov.

Snahy o vydávanie slovenských kníh v novom spisovnom jazyku vyústili v roku 1792 do vzniku celoslovenskej organizácie stúpencov bernolákovskej spisovnej slovenčiny známej ako Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave. Jeho vedúcou osobnosťou bol Anton Bernolák, archivárom a pokladníkom Juraj Fándly.

Organizácia mala okolo 500 členov a jej cieľom bola najmä osveta ľudových vrstiev, vydávanie kníh ľudovýchovného, národnobuditeľského i náboženského charakteru.

Vydania slovníku sa nedožil

Hoci na viacjazyčnom slovníkovom diele Slovár slovenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí, ktorý obsahoval napríklad aj príslovia, porekadlá či ľudové piesne, pracoval významný slovenský intelektuál už od roku 1786, jeho vydania sa nedožil. Dielo totiž vyšlo v rokoch 1825 – 1827 v Budíne najmä zásluhou Juraja Palkoviča.

Anton Bernolák pravdepodobne zomrel náhle na zlyhanie srdca 15. januára 1813 v Nových Zámkoch vo veku 50 rokov.

Bernolákova kodifikácia spisovnej slovenčiny v roku 1787 zohrala v histórii slovenského národa mimoriadne významnú úlohu, pretože spustila prvú fázu slovenského národného obrodenia.

Hnutie bernolákovcov, teda nasledovateľov Antona Bernoláka, vytvorilo vhodné podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka, ktorá prebehla v roku 1843 v Hlbokom za účasti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu.

Kultúrnu západoslovenčinu Antona Bernoláka vtedy vystriedal jazyk, ktorého základom sa stalo stredoslovenské nárečie.