Mal len šesť rokov, keď sa dostal do koncentračného tábora v Nemecku. Ako spomína, hrôzy fašizmu prežil vďaka sile svojej matky. Pri príležitosti 80. výročia oslobodenia Auschwitzu bol hosťom relácie Interview pán Pavel Kučera.
Prvýkrát ho odviedli do koncentračného tábore v Žiline už ako štvorročného. Šlo o tzv. zberný tábor do Poľska. Odtiaľ sa však, spoločne s rodičmi, dostali vďaka výnimke pre jeho otca. Neskôr žili v Bratislave, no keď otcove výnimky prestali platiť, ostal doma, musel sa skrývať a „detstvo pominulo“.
Pomáhal im majiteľ domu. V roku 1944 sa deportácie obnovili a úkryt rodiny bol prezradený. „Prišli v noci, okolo 10. až 11. hodiny, prišli tam s veľkým revom. Kričali – okamžite sa zbaľte, ak do päť minút nebudete zbalení, tak strieľame – a točili si pištoľ na prste,“ opisuje moment, keď pre jeho rodinu prišli gardisti.
Jeho mama stihla zbaliť narýchlo veci, medzi nimi aj knihu Čin čin od Ľudmily Podjavorinskej, ktorá pre Kučeru zohrala „milú úlohu“.
Asi na desať dní ich odviedli do zberného tábora v Seredi. Potom po nich prišli, s mamou nastúpil do jedného vagóna vlaku a otec nastúpil do druhého. „Ešte mame zakýval z okienka, to boli normálne dobytčiaky, a to bolo naposledy, čo som otca videl,“ opísal Kučera.
Keď pochopili, že nejdú do Poľska, ale do Nemecka, vyvolalo to v nich nádej. Otec sa dostal do Buchenwaldu, Kučera s mamou skončili v Bergen-Belsen.
Spomína si na prvé chvíle v tábore. „Pristavili sme sa pri ‚kvázi‘ peróne, teraz sme išli peši do tábora. Stanica bola v Bergene a odtiaľ sme museli ísť pešo. To bolo cirka päť kilometrov, strašne lialo,“ hovorí Kučera.
Život v koncentračnom tábore
Spomína si na barak, v ktorom bývali najdlhšie, boli v ňom aj holandské deti. Bol veľakrát chorý – záškrt, šarlach, osýpky, zápal pľúc. „Mal som z pekla šťastie,“ vysvetľuje si dôvod, ako tieto choroby dokázal prežiť. Matkinmu bratovi, ktorý sa tiež nachádzal v tábore, sa napríklad podarilo zohnať dve tabletky proti hnačke, za ktoré musela zaplatiť chlebom.
Mama im často čítala z knihy, ktorú pred odchodom narýchlo zobrala. Ich hračkami boli šišky a kamene. Vonku sa hrávali v lete, v zime však sedeli vo vnútri.
Často museli stáť nastúpení, niekedy to trvalo aj dve hodiny, bez ohľadu na počasie. „Raňajky, to bol na osobu kúsok chleba asi vo veľkosti zápalkovej krabičky, aby som bol presný. A k tomu niečo, čo sa volalo káva. Bolo to tmavé, ale chuťovo by som povedal vyhorená voda,“ spomína Kučera.
Na vlastné oči videl zabíjanie ľudí. „To tam bolo na dennom poriadku“ podotýka. Tieto momenty považuje za najhorší zážitok, aký tam zažil. Oslobodili ich 15. apríla v roku 1945, keď prišli anglické vojská.
