Reštaurácia Sobrino de Botín v centre španielskeho hlavného mesta je držiteľom prestížneho Guinnessovho rekordu ako najstaršia reštaurácia na svete. Presne tristo rokov po tom, čo bol Botín otvorený, víta denne davy návštevníkov túžiacich po kastílskych jedlách servírovaných so štedrou porciou histórie.
Avšak, ako napísala agentúra AP, na predmestí Madridu, bokom od obchodov so suvenírmi a ďalších turistických lákadiel, stojí rustikálna taverna Casa Pedro, ktorá prišla s odvážnym tvrdením.
Jej majitelia tvrdia, že podnik prečkal nielen španielsku občiansku vojnu v 30. rokoch 19. storočia a napoleonskú inváziu na začiatku 19. storočia. Ale dokonca aj vojnu o španielske dedičstvo na začiatku 18. storočia. To je rodokmeň, vďaka ktorému by reštaurácia Casa Pedro bola staršia ako Botín, a mohla by sa tak uchádzať o titul najstaršieho hostinca.
„Je naozaj frustrujúce, keď poviete: ‚Áno, sme tu od roku 1702,‘ ale nemôžete to dokázať,“ povedala Irene Guiñalesová, ktorá patrí do ôsmej generácie majiteľov podniku.
„Keď sa pozriete na logo reštaurácie, je tam napísané ‚Casa Pedro, od roku 1702‘. Tak sme si povedali: ‚Dočerta, skúsime to dokázať‘.“
Dvadsaťpäťročná Guiñalesová si spomína, že jej starý otec prisahal, že Casa Pedro je naozaj také staré, ako uvádza logo. Bolo jej však jasné, že desiatky rokov staré rozprávanie hrdého starousadlíka na preukázanie veku hostesky nestačí.
Jej rodina si preto najala historika, ktorý zatiaľ objavil dokumenty datujúce prevádzku reštaurácie najmenej do roku 1750, čo ich privádza na dostrel rekordu Sobrino de Botín.
Oba hostince sú v rodinnom vlastníctve. Oba ponúkajú kastílsku klasiku, ako sú napríklad dusené držky. Zdobia ich pôvabné španielske dlaždice, majú stropy s odkrytými drevenými trámami a podzemné vínne pivnice. A oba sa pýšia bohatou, hviezdami ovenčenou históriou.
VIP hostia
Botín má za sebou slávnu minulosť, ktorá zahŕňa celý rad literárnych mecenášov, ako boli Truman Capote, Francis Scott Fitzgerald a Graham Greene. Ernest Hemingway zmienil Botín vo svojej knihe Slnko aj vychádza, označil ho za „jednu z najlepších reštaurácií na svete“.
Casa Pedro sa síce nemôže pochváliť rovnakým umeleckým rodokmeňom, ale má svojich vlastných VIP hostí. Jej steny zdobia desiatky rokov staré fotografie bývalého španielskeho kráľa Juana Carlosa I., ako večeria v jednej z mnohých miestností. Súčasný španielsky panovník, kráľ Filip VI., tu tiež občas obeduje, aj keď nenápadnejšie ako jeho otec.
Tým však podobnosť medzi oboma vyhlásenými miestami končí. Casa Pedro bola kedysi jedinou zastávkou na ceste vedúcej zo španielskeho hlavného mesta na sever do Francúzska. Jej klientelu tvoria prevažne miestni štamgasti, ako David González a Mayte Villena, ktorí už roky chodia do krčmy každý piatok na obed.
„Nič by to pre nás nezmenilo,“ povedal Villena o možnosti, že by reštaurácia mohla raz získať titul Guinnessovej knihy rekordov.
Guinnessov rekord pomohol obchode
Na druhej strane Botín leží len kúsok od presláveného madridského námestia Plaza Mayor, kadiaľ sprievodcovia každý deň v týždni vodia po meste turistické skupiny – a často ich dovedú priamo pred vchod reštaurácie.
Antonio González, tretia generácia majiteľov reštaurácie Botín, pripúšťa, že Guinnessov rekord, ktorý reštaurácia získala v roku 1987, pomohol obchodu. Podnik ale podľa neho mal dostatočnú históriu, aby aj predtým priťahoval návštevníkov. „Má svoje čaro,“ povedal.
Otázka znie, ako môže niektorá z reštaurácií definitívne získať titul? Podľa hovorkyne Kylie Gallowayovej poskytuje spoločnosť Guinness World Records konkrétne pokyny na získanie prvenstva len samotným žiadateľom. Dodala ale, že treba doložiť pádne dôkazy a dokumentáciu o prevádzke reštaurácie v priebehu rokov.
Potrebujú dôkazy
Anonio González uviedol, že Guinnessova spoločnosť požaduje, aby reštaurácia preukázala, že pôsobí nepretržite na rovnakom mieste a s rovnakým názvom. Sobrino de Botín zavreli iba v čase pandémie COVID-19, rovnako ako Casa Pedro.
Toto kritérium by znamenalo, že označenie nemôžu dosiahnuť reštaurácie, ktoré sú ešte staršie – parížska Le Procope, ktorá uvádza, že ju založili v roku 1686, alebo pekinská Pien-i-fang, ktorú založili v roku 1416, či krčma White Horse Tavern v Newporte na Rhode Islande, ktorú založili v roku 1673.
La Campana v historickom centre Ríma tvrdí, že je v prevádzke viac ako 500 rokov; jej majitelia tvrdia, že už dali dokopy potrebné dokumenty a plánujú ich predložiť Guinnessovej spoločnosti.
Guiñalesová a jej manžel nemohli nahliadnuť do archívov bývalého mesta Fuencarral, ktoré je dnes madridskou štvrťou. Tieto dokumenty totiž zhoreli počas španielskej občianskej vojny.
Namiesto toho sa ponorili do španielskych národných archívov, kde našli pozemkové knihy z doby prvého markíza z Ensenady (1743 -1754), ktoré dokazujú existenciu hostinca, vínnej pivnice a krčmy v mestečku k roku 1750.
Vo voľnom čase manželia pokračujú v pátraní po záznamoch, ktoré by dokázali, že Casa Pedro skutočne pochádza z roku 1702, ako hlásajú jej múry, obaly na jedlo a balíčky cukru.
Ale aj keby dokázali získať najstaršie dokumenty a odobrať reštaurácii Sobrino de Botín jej titul, nie je pravdepodobné, že by sa im podarilo pretiahnuť klientelu z podniku v centre Madridu.
„Predstava, že by sme boli schopní osloviť podobný okruh ľudí, je neuveriteľná,“ povedala Guiñalesová. „Bolo by to ako sen, ale zatiaľ to nie je nič iné – len sen,“ dodala.
