Sviatky pokoja nemusia pre každú domácnosť znamenať ozajstný pokoj. Podľa prieskumu agentúry Go4insight a prieskumného projektu združenia WIN sa takmer desatina žien na Slovensku za posledný rok stala obeťou nejakého druhu psychického alebo fyzického násilia. Soňa Cepková, ktorá žila v násilnom vzťahu, vysvetlila, že práve sviatky môžu byť pre obete najhoršie.
Zničiť obeti vytúžený čas oddychu je pre násilníkov v čase sviatkov či dovoleniek ešte lákavejšie ako inokedy. Práve v týchto dňoch najčastejšie vyvolávajú hádky či konflikty, ktoré môžu trvať aj týždne. Ako vysvetlila Soňa, pre obete je ťažké priznať, či už pred sebou alebo pred okolím, že žijú v toxickom vzťahu.
Podľa skúseností Soni Cepkovej žena svojmu okoliu často nechce povedať o tom, čo sa deje v danom vzťahu, a to z dôvodu, že stále verí, že sa veci zmenia. Obete tak často urobia až v momente, keď sa rozhodnú odísť. Toto rozhodnutie urobila aj Soňa. Pred dvoma rokmi sa dokonca rozhodla poskytnúť podporu aj iným ženám a založila podpornú skupinu Ester, ktorú zastrešuje Azylový dom v Trnave.
Práve tu sa stretla s pochopením zo strany ďalších obetí, ktoré zažívali podobné či až identické situácie.
Aké bývajú prvé znaky toho, že žijete vo vzťahu, ktorý je násilný?
Hovorí sa, že v násilnom vzťahu je to ako s „varením žaby“. Žabu nemôžete hodiť do vriacej vody, lebo by okamžite vyskočila. Ak však vodu zohrievate postupne, uvaríte ju tak, že si to ani neuvedomí. Takto je to aj s násilníkmi a obeťami. Spočiatku je všetko krásne. Máte pocit, že ste našli svoju spriaznenú dušu.
Všetko je veľmi intenzívne, vzťah rýchlo napreduje, dá sa povedať, že až prirýchlo. Keď váš partner začína mať pocit, že si vás už dostatočne zmanipuloval, práve vtedy začína ukazovať svoju pravú tvár, alebo lepšie povedané, jeho divadlo už nie je také ideálne a začína mať trhliny.
Poznám prípady, kedy si ženy prvé náznaky všimli až na svadobnej ceste. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že s toxickým človekom zažívate silný emočný zmätok a máte neustále pocit viny.
Kedy v žene nastáva nejaký „bod zlomu“? Alebo to nie je len jeden konkrétny moment?
Väčšinou je to proces, ktorý trvá. Nakoľko si násilník potrebuje obeť čo najdlhšie udržať, po devalvácii nastupujú tzv. „medové týždne“, kedy má žena pocit, že všetko bude opäť krásne. Ale nebude. Je to jednoducho len opakujúci sa vzorec, ktorý potrebujete pochopiť. Násilníci si tiež zvyknú ženu „poistiť“. To znamená, že ju izolujú od vonkajšieho sveta, od rodiny, kamarátov.
Nemá jej kto „otvoriť oči“, ona sama nemá nadhľad. Postupne jej pripadajú psychopatické situácie úplne normálne. Typická je finančná závislosť na mužovi.
Pre mnohé sa stávajú tým pomyselným „bodom zlomu“ deti. Otec začne svoje deti otvorene štvať proti matke, deti manipuluje. Keď žena stráca svoje deti, je to silná motivácia na odchod. Úplne bežnou súčasťou sú aj myšlienky na samovraždu. Ak už tieto myšlienky nedokáže zastaviť ani láska k deťom, je čas ísť.
Spomenuli ste finančnú závislosť. V prípadoch domáceho násilia je ekonomické násilie úplne bežné. Ako sa to prakticky prejavuje v živote rodiny?
Žena napríklad nemá vlastný účet. Je extrémne kontrolovaná. Môže využívať len minimum hotovosti, muž je informovaný o každej platbe. Zvykne jej telefonovať a ona musí vysvetľovať, čo nakúpila a prečo.
Poznám prípady, kedy muž ako podnikateľ chodieval pravidelne do reštaurácie na drahé obedy, pričom žena nemohla kúpiť ani len jogurty deťom. Múku schovávala medzi spodnú bielizeň a snažila sa udržiavať permanentný neporiadok. A to práve preto, aby muž nevedel, čo nakúpila. Stalo sa jej, že občas na niečo zabudla, čo jej potom aj splesnivelo.
Bola to však daň za to, aby vôbec mohla deťom navariť. Keď prišla z nákupu, nemohla vyložiť chladené veci do chladničky, lebo by bolo peklo. V zime ich teda nechávala v kufri auta. Keď si deti chceli zjesť jogurt, museli si preňho ísť do auta. V lete si v kufri vozila prenosnú chladničku.
Snažíte sa pomáhať ďalším ženám, ktoré majú podobné skúsenosti. Je niečo, čo majú násilníci spoločné?
Na 80 percent je všetko rovnaké, mení sa len intenzita. V rámci našej podpornej skupiny sú úplne bežné reakcie: „To isté sme mali aj my!“ Dôležité je, že sa na tom už vieme zasmiať. Vziať to s ľahkosťou a dokonca si z toho urobiť aj srandu. Je to uzdravujúce.
Keď sa totiž týraná žena snaží vysvetliť svojmu okoliu, čo žila a čo žije, často býva spochybňovaná. Mnohým totiž jej „zážitky“ pripadajú neuveriteľné. Keď príde do prostredia, kde jej rozumejú, je to pre ňu uzdravujúce, konečne si pripadá „normálna“.
Aké vzorce správania sa dajú identifikovať pri násilníkoch?
V jadre sú násilníci veľmi nešťastní a neistí ľudia. Som presvedčená o tom, že by sme ich mali vnímať ako chorých. Vtedy sa na nich vieme pozrieť so súcitom a nie s nenávisťou. Nemajú vlastnú sebahodnotu, sebavedomie majú nízke. Ich okolie ich preto musí neustále obdivovať alebo ľutovať, priam si to vyžadujú. Radi hovoria o sebe, radi sa chvália.
Navonok pôsobia sebavedome a očarujúco za zatvorenými dverami sa však menia. Vedia vás elegantne ponížiť, poznajú vaše citlivé miesta. Sú agresívni verbálne, niekedy aj fyzicky. Vo vzťahu majú potrebu toho druhého vlastniť. Kontrolujú vám všetko, vrátane mobilu, o čom nemusíte ani vedieť.
Vo vzťahu s násilníkom je typická manipulácia a gaslighting (spochybňovanie reality). Napríklad vám schovávajú kľúče od auta a následne vás presviedčajú, že určite strácate pamäť, keď tak veľmi zabúdate. Prekrúcajú fakty, ústne dohody zrazu neplatia, to len vy ste všetko zle pochopili. Neustále na vás prehadzujú vinu, ich náladu neviete nikdy predvídať, bojíte sa aj dýchať. Trestajú tichom. Prítomná je narcistická projekcia- projektujú na vás svoje vlastné nevhodné správanie.
Zároveň sa neustále stavajú do úlohy obete. Vedia účinne emočne vydierať. Hoci často samých seba označujú za empatických, je to len divadlo, empatia im chýba. Odhalíte ich jednoducho. Pozorne ich počúvajte a následne si odsledujte ich správanie. Ak zistíte, že slová nekorešpondujú s činmi, odhalili ste manipulátora.
Na druhej strane, vnímate nejaké vzorce správania v obetiach?
Prirodzene. Protiklady sa priťahujú. Násilník si vyberá svoj opak – vhodnú obeť, obeť si zasa hľadá svoj opak. Sú to podvedomé veci, ktoré si obeť neuvedomuje. Obete často pochádzajú z disfunkčných rodín, nikdy nezažili to „správne“, zdravé, nemajú teda s čím porovnávať, nemajú veľké „nároky“, často sa uspokoja napríklad s tým, že ich muž „nebije“.
Hoci psychické týranie označujú odborníci za bolestnejšie než to fyzické. Medzi obeťami máme aj ženy, ktoré si až po rokoch uvedomili, že niektorý z rodičov prejavuje narcistické črty. Všetky tieto ženy sa teda identifikovali so submisívnou rolou v partnerskom vzťahu. Ale máme aj ženy, ktoré navonok nič nezvyčajné v detstve nezažili. No je ich menšina.
Čo by ste povedali žene, ktorá sa nevie vymaniť z násilného vzťahu?
Pre obeť je dôležité uvedomiť si, že násilník je ako parazit. On si od nej berie všetko, čo potrebuje, ale nie je ochotný nič dať. Vo vzťahu má byť porozumenie, prijatie chýb toho druhého, pocit, že váš partner je vaším najlepším priateľom. Má ho tešiť, keď vás poteší. Má ho mrzieť, keď vás zraní. V toxickom vzťahu je to úplne naopak.
Žena má vo vzťahu s násilníkom pocit, že žije so svojim najväčším nepriateľom. A tiež je dôležité uvedomiť si, že sa to nikdy nezmení a postupom času to bude len a len horšie.
V čom je život s násilníkom iný? Ako sa prejavuje na bežnom fungovaní a rodinnej rutine a čo všetko treba robiť inak, ak žijete s „nepriateľom“?
Žena musí „poslúchať“. Ospravedlňovať sa za veci, ktoré sa pokazili, hoci nie jej vinou. Musí brať na svoje plecia zlyhania partnera. Lebo hoci napríklad on meškal, nemeškal by, keby žena predtým neurobila nejakú chybu, o ktorej žena nemá ani poňatia.
Žena nemá právo na svoj názor. Musí bezpodmienečne obdivovať, neustále ďakovať aj za úplné maličkosti. Násilníci sú však majstri slova, zmätok, ktorý vo vás dokážu vyvolať, je neuveriteľný. Dlho nerozumiete, neustále ho obhajujete, snažíte sa ho pochopiť, hoci vám to nejde.
On totiž nechce, aby ste mu porozumeli. Vyvolávať drámu je jeho život. Niektoré ženy popisujú, že sa počas celého vzťahu snažili „myslieť tak, ako myslí partner,“ alebo „čítať mu myšlienky“. Boli presvedčené, že potom bude hádok menej.
Faktom však je, že nezlepší. Uvediem príklad. Partneri idú na výlet. Muž má zapnutú navigáciu, avšak od ženy chce, aby cestu kontrolovala aj na klasickej papierovej mape. Žena najskôr odmieta, z mapy čítať nevie. Napriek tomu sa snaží. Muž jej vynadá, že sa správa ako nejaká princeznička, vôbec mu nepomôže, všetko je len na ňom. On potrebuje, aby iniciatívu prevzala, keď vidí, že potrebuje pomoc.
O pár rokov sa situácia zopakuje. On jej dá úlohu, aby zistila presné súradnice miesta, kam smerujú. Zatiaľ čo on tankuje, ona všetko vyrieši, zavolá známemu, ktorý je už na mieste a on jej pošle presné údaje, ktoré už stačí len nastaviť do navigácie. Keď sa muž posadí za volant, žena mu nadšená povie, že všetko vyriešila a očakáva, že ju ocení. On jej však vynadá, že volala jeho kamarátovi, ktorý si teraz o ňom bude myslieť, že je neschopný.
Prečo ho strápnila? On si predsa chcel cestu riešiť sám! Nasleduje trestanie tichom, ktoré trvá niekoľko dní. Celých tých niekoľko dní sa musí žena mužovi v každej možnej chvíli ospravedlňovať, že ho takto ponížila. Takže nech žena urobí čokoľvek, násilníkovi nikdy nevyhovie.
Ako sa mení dynamika takéhoto vzťahu počas sviatkov? Viete uviesť konkrétne príklady, ktoré sa dejú v toxickom vzťahu počas Vianoc?
Sviatky, dovolenky, to je to najhoršie, čo si viete predstaviť. Keď vám totiž násilník dokáže pokaziť vytúžený čas odpočinku, teší ho to viac ako zvyčajne. Preto sa snaží zo všetkých síl.
Dôvodom na hádku môže byť čokoľvek. Jeden rok žena kúpi príliš veľa darčekov deťom. Druhý rok sa žena snaží s mužom komunikovať dopredu, aby sa dohodli. Muž to odmieta s tvrdením, že má veľa práce.
Ďalší rok sa teda situácia zopakuje. Opäť veľa darčekov a prednáška o tom, ako budú deti rozmaznané. Žena si samozrejme počas roka naštudovala odporúčania psychológov o množstve a druhu darčekov, avšak on tomu rozumie lepšie. Ďalší rok sa žena „málo teší“ z jediného darčeka, ktorý od muža dostane, ktorý bol mimochodom „zabalený“ v igelitke zo supermarketu.
Žena je jednoducho nevďačná. A dovolenky sú o tom istom. Čím skôr nájsť dôvod na hádku a čo najdlhšie sa cítiť urazený, dotknutý a nepochopený. Dôležité je povedať, že násilník sa nechce zmieriť. On sa v konflikte vyžíva. Miluje, keď vidí, ako trpíte. Preto „uzmierenie“ trvá často celé týždne.
Ženy, ktoré zažívajú domáce násilie, často skrývajú fakt, že sú vo vzťahu s násilníkom. Niekedy dokonca aj pred sebou a snažia sa minimalizovať vlastné skúsenosti.
Je nesmierne ťažké priznať si, že žijete v toxickom vzťahu. Je ťažké priznať to okoliu, najmä kým dúfate, že sa to zmení. Veď predsa nechcete, aby sa na vášho partnera vaši blízki pozerali s nevôľou. Zmení sa to až vtedy, keď sa odhodláte k odchodu.
Kým túžite po zázraku, presviedčate samu seba, že všetko je vaša vina, vy ste tá „pokazená“, s ktorou by predsa nikto nevydržal. Máte nádej, lebo veríte, že je to všetko o vašej náprave. A vaša náprava je možná. Snažíte sa o ňu predsa každý deň. Ste ochotná urobiť čokoľvek, len aby ste zachránili rodinu.
Ste ochotná brať aj psychiatrické lieky, len aby ste udržali rodinu. Keď zrazu precitnete a zistíte, že to nie je o vás, ale o partnerovi, vtedy sa nádej úplne stratí. Lebo si uvedomíte, že on je presvedčený o svojej nevine, o svojej pravde. Vaša pravda neexistuje.
Čo sa týka „minimalizovania vlastných skúseností“, myslím si, že je to skôr o tom, že takáto žena nemá nadhľad. Keď v niečom žijete dlhodobo, nenormálne veci sa vám zdajú normálne. Preto je dôležité, aby si takáto žena nechala poradiť od okolia, lebo sama svoju situáciu nevie správne vyhodnotiť.
Čo sú podľa vás prvé signály pre okolie, že žena je obeťou domáceho násilia?
Ja už mám akoby vnútorný radar, ktorý ma zatiaľ nesklamal. Stačí, keď sa so ženou porozprávam. Nemusím poznať ani jej muža. Zvyčajne sú to nesmierne láskavé, obetavé a starostlivé ženy. Berú si toho na plecia príliš veľa, často aj za ostatných. Nevedia hovoriť nie.
Napriek tomu sa spochybňujú, považujú sa za nedostatočné v mnohých smeroch, napríklad v roli matky. Na všetkom, čo žena hovorí, sa dá medzi riadkami prečítať, čo žije. Ak ide o naozaj ťažké prípady, žena sa sama označuje za narcistku, manipulátorku, lebo to niekde musela počuť.
Pravdou však je, že narcista o sebe navonok nikdy ani len náznakom nezapochybuje. Narcistickú projekciu však vie zvládnuť dokonale.
Ako sa ženy vyrovnávajú so životom po tomto vzťahu?
Spočiatku je to veľmi ťažké, preto je veľmi dôležité, aby mala žena vybudovanú „záchrannú sieť“. Ľudí, ktorí jej prinesú tašky s nákupom alebo zaplatia deťom krúžky, keď nebude mať nič na účte. Ľudí, ktorí za ňou budú stáť a nikdy ju nebudú spochybňovať.
Keď totiž „utečie zo zlatej klietky“, násilník už nebude môcť ubližovať priamo jej. Preto jej začne ubližovať cez deti. A toto býva pre ženu ešte ťažšie. Násilník to dobre vie. Pod rúškom „milujúceho otca“ sa snaží „ochrániť deti pred ich matkou, ktorá im tak veľmi ubližuje. Jeho to všetko tak trápi, tak ho to veľmi mrzí, že sa ich matka takto správa. Nespoznáva ju. Musela sa zblázniť“.
Násilník predvádza verejnosti divadlo v štýle hollywoodskeho herca, manipuluje sofistikovane, vyhľadáva spoločnosť ľudí, aby im vyrozprával, ako veľmi deti trpia, ako ich to všetko ničí. Citové vydieranie je jeho účinný nástroj, ako si získať sympatie verejnosti. Žena bojuje v tichosti, snaží sa žiť deň po dni, aby mala silu opäť ráno vstať z postele.
Deti sa vracajú od otca zmanipulované, nenávistné, obviňujú matku, že odišla a zničila ich rodinu. Používajú vety, ktoré nekorešpondujú s ich vekom, a preto viete, že to nemajú z vlastnej hlavy.
Vtedy je najdôležitejšie opakovať si: „Urobila som to najlepšie, čo som mohla urobiť. Odišla som. Deti dostali šancu vymaniť sa z toxicity a spoznať zdravé vzťahy. Ak by som to neurobila, vychovala by som z detí ďalšie obete a ďalších tyranov.“
Keď sa spätne pozriete na to, ako ste prežívali takéto náročné životné obdobie, čo vám dodávalo silu?
Boh. Niekedy sa zamýšľam nad tým, ako to zvládajú ženy, ktoré neveria. Mňa držal a stále drží Boh. V časoch, keď som sa mala najhoršie, on mi bol najbližšie. Naučil ma, že keď mi je najťažšie, mám ho chváliť a ďakovať. Je to logické. Diabol vás ničí a očakáva, že zatrpknete a znenávidíte Boha.
Keď ale namiesto toho Boha chválite a ďakujete mu, diabol odchádza, neznesie to. Čím viac trpíte, tým viac Bohu ďakujte. On vám vie dať zázračný pokoj. Niekedy hovorím, že raz napíšem knihu o všetkých zázrakoch, ktoré mi Boh dal. Lebo toho je nesmierne veľa. Naučil ma tiež, že utrpenie má svoj hlboký zmysel, ak ho stotožníme s utrpením Ježiša na kríži.
Ak prežívate utrpenie, jednoducho ho dajte Bohu do rúk so slovami: „Ty z toho vytvor niečo dobré, krásne.“ V mojom prípade to bolo pozvanie do práce so ženami, ktoré žili alebo stále žijú domáce násilie. Moja bolesť našla svoj zmysel.
A hoci by som si túto strastiplnú životnú skúsenosť sama nikdy nevybrala, teraz po rokoch vidím, že som iným človekom. Som nesmierne silná a viem si oveľa viac vychutnávať krásne veci, ktoré mi život prináša. Lebo existuje aj „život po toxickom živote“. Je nádherný. A stojí za to. Len treba vydržať.
Čo si myslíte, že by okolie obetí mohlo urobiť, aby im pomohli?
Ťažké je stretávať každý deň ľudí, ktorí vás kedysi mali radi. Teraz vás nepozdravia. Je to nespravodlivé. Trpeli ste vo vzťahu, museli ste doslova utiecť, aby ste zachránili seba aj deti. Ale oni uverili manipulátorovi, násilníkovi. Avšak jedna múdra žena mi raz povedala, že každý, kto si prešiel verejným opovrhovaním, nakoniec túto skúsenosť označil za ten najväčší poklad vo svojom živote.
Jednoducho sa oslobodil od mienky verejnosti. Je mu jedno, kto si čo myslí. Je slobodný. Tomuto sa učím. Učím sa prechádzať mojim milovaným mestom „s hlavou v oblakoch“, pretože sú dni, keď sa mi ťažko pozerá do tvárí niektorých ľudí. Pozerám sa teda radšej vyššie, na oblohu a rozprávam sa s Bohom. Koniec koncov, je to krásne.
Výsledkom je, že som síce ďalej od ľudí, ale bližšie k Bohu. Ľudia sa ma často pýtajú, ako môžu pomôcť obeti. A ja stále opakujem- nespochybňujte ju. Aj keby vám hovorila absolútne šialenosti, ktoré žila. Aj keď poznáte jej partnera a je to ten posledný, o kom by ste povedali niečo zlé. Možno je aktívny dobrovoľník, možno je poslanec, možno organizátor kresťanských akcií.
Domáce násilie sa volá „domáce“ práve preto, že sa deje za zatvorenými dverami. A ako som už spomínala- ponúknite obeti praktickú pomoc. Zorganizujte finančnú zbierku, nájdite jej lacný podnájom, uvarte jej aj deťom večeru, vezmite deti na výlet, keď je vyčerpaná. A uistite ju, že jej veríte, že ste tu pre ňu a že to zvládne.
