Dňa 25. marca 1942 odišiel zo stanice v Poprade prvý transport židovských žien a dievčat do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Tento moment odštartoval deportácie, počas ktorých bolo zo Slovenska násilne odvlečených takmer 58-tisíc Židov. Historik Ján Hlavinka zo Slovenskej akadémie vied v Ranných správach vysvetlil, že išlo o dohodu ľudáckeho režimu s nacistickým Nemeckom.
Spresnil, že tam boli mladé ženy od 16 rokov a ženy v strednom veku, najstaršia mala okolo 57 rokov. „Boli zaradené do transportu na základe rozhodnutia ministerstva vnútra, že sú práceschopné,“ povedal.
Pochádzali zo Šarišsko-zemplínskej župy a Tatranskej župy a zvážali ich do koncentračného strediska, ktoré režim krátko predtým vytvoril v Poprade,“ povedal. Prvý transport smeroval do koncentračného tábora Auschwitz, kde boli prvé židovské väzenkyne tohto tábora. „Hneď prvý deň sa ukázalo, že nejde o prácu, že je to vlastne genocída,“ upozornil.
Hlavinka počas rozhovoru vysvetlil, že deportácie Židov do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov boli výsledkom niekoľkoročného systematického prenasledovania židovského obyvateľstva zo strany režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). „Oberal ich predovšetkým o všetky formy majetku a vylučoval z hospodárstva,“ povedal.
„To v roku 1941 viedlo k tomu, že z 91-tisíc Židov na Slovensku až 64-tisíc už nevedelo vyžiť z výťažku svojho majetku. Stali sa sociálnym problémom pre ľudácky režim a ten sa ich snažil zbaviť,“ vysvetlil.
Ďalej priblížil, že slovenskí politici dostali v tomto roku počas stretnutia s ríšskym vodcom SS Heinrichom Himmlerom ponuku deportovať slovenských Židov na územie pod kontrolou nacistov. Citoval vtedajšieho ministra vnútra Alexandra Macha, ktorý deň po začiatku deportácií povedal, že „pomocou Nemcov sa chceme zbaviť Židov“.
Osoba za 500 mariek
Pôvodne bolo podľa experta dohodnuté deportovať 20-tisíc práceschopných Židov, no podľa všetkého z iniciatívy vtedajšieho premiéra Vojtecha Tuku došlo k žiadosti o deportáciu všetkých. „Berlín reagoval požiadavkou, aby Slovensko zaplatilo za deportáciu každej osoby 500 ríšskych mariek, s čím slovenská vláda súhlasila,“ vysvetlil.
Historik ďalej v rozhovore vysvetlil, že vtedajší režim HSĽS bol totalitný a každý prejav odporu znamenal riziko. Ľudia sa preto mohli báť prejaviť odpor.
„Sú zdokumentované prejavy podpory židovského obyvateľstva, napríklad zo strany kňazov kresťanských cirkví, ktorí vydávali falošné krstné listy alebo niektorí hromadne krstili Židov, keď sa v určitom momente verilo, že pokrstení Židia nebudú deportovaní,“ povedal. Veľa ľudí však podľa neho z deportácií aj profitovalo.
„Sú zdokumentované prípady vykrádania obydlí Židov, ktorí boli deportovaní, tiež prípady prevádzačstva za úplatu cez hranice do Maďarska,“ pripomenul.
