Na niektoré udalosti sa nezabúda ani po rokoch. Medzi ne určite patrí aj zisk zlatej olympijskej medaily v podaní chodca Mateja Tótha pod piatimi kruhmi v brazílskom Riu. Od historického okamihu ubehlo v stredu (19. 8.) už desať rokov. S mužom, ktorý vybojoval pre Slovensko prvé atletické zlato v samostatnej histórii, sa rozprával športový redaktor Rádia Slovensko Adam Bohuš.
„Na Rio sa nezabúda. Každý rok si to pripomínam. V podstate si to pripomínam stále pri rôznych besedách, takže je to živé. Predsa len desiate výročie je troška významnejšie. Aj som si pozrel nejaké svoje memoráre, fotky a úryvky z kníh, aby som si pripomenul autentické pocity, ktoré vtedy prevládali,“ priznal Tóth.
V Banskej Bystrici ho po návrate vítalo zaplnené námestie, zaspieval si aj so Samuelom Tomečkom. „To je to, čo tomu dávalo pridanú hodnotu. Vyhrať preteky, či sú to MS alebo olympijské hry, je vždy úžasné a človek sa z toho teší, ale olympiáda je predsa len niečo iné. Olympijských víťazov máme relatívne málo a vplyv na spoločnosť a popularita týmto úspechom významne narástla. Uvedomil som si to práve vtedy, keď som prišiel na zaplnené námestie,“ vrátil sa v čase majster sveta.
Na medaile sa podpísal čas
Olympijské zlato mu istým spôsobom zmenilo život: „Myslím si, že mi život výrazne ovplyvnilo. Snažil som sa však, aby nezmenilo mňa ako osobu .Popularita bola asi najviac zreteľná. Teším sa však, že sa mi zlatú medailu podarilo využiť aj na niečo prospešné, ako napríklad na moju športovú akadémiu, ktorú sme založili práve po zisku zlata. Dnes, po desiatich rokoch, viem, že jej bránami prešlo vyše 30-tisíc detí, čo je veľká pridaná hodnota. Malo to zmysel, nebolo to len o emócii a radosti, ale aj o pridanej hodnote, ktorú zlatá medaila priniesla.
Tóth ozrejmil, že na medaile sa už po dekáde podpísal „zub času“: „Už nie je v bezchybnom stave. Sem-tam ešte odžmolkujem šnúrku. Do medaily som zatiaľ nezasahoval. Akurát som sa zamýšľal, či by nebolo dobré dať ju na nejakú kúru na oživenie a zamaskovanie škrabancov. Zatiaľ je úplne autentická.“
A práve v tom podľa Tótha spočíva jej čaro. „Od začiatku som si hovoril, nech je poškrabaná, nech sa s ňou podelím a nech prináša radosť. Paradoxne, niektoré deti ešte neboli na svete, keď som ju získal a keď im ju prinesiem do telocvične, tak stále majú iskričky v očiach,“ uzavrel.
