Priviezli ich ako semienka a malé sadenice, u nás rastú už vyše 120 rokov. Unikátnu zbierku cudzokrajných drevín, ktorá je oázou pre ľudí, zvieratá, rastliny a dokonca i pre umenie, môžete obdivovať v lesníckom arboréte Kysihýbeľ.
Drevo bolo koncom 19. storočia dôležitou strategickou surovinou, tak ako je dnes ropa alebo betón. Výsadbe stromov sa preto venovali nielen lesníci, ale aj vedci.
Ako to vyzerá v arboréte Kysihýbeľ, priblížila v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Monika Mannová:
Pri Banskej Štiavnici, kde vtedy pôsobili špičky svetového lesníctva, založili János Tuzson a profesor Gyula Roth lesnícke arborétum Kysihýbeľ. Sadením stromov sa zároveň ozdravovala krajina poškodená intenzívnou banskou činnosťou.
„Prvé výsadby začali v roku 1900, ukončené boli približne v roku 1913. Bolo tu vysadených v tomto období približne 282 druhov rôznych cudzokrajných hospodársky významných drevín. Dreviny boli vysádzané na pravidelných plôškach štvorcových 15 krát 15 metrov,“ priblížil vedecký pracovník Lesníckeho arboréta Kysihýbeľ Martin Belko.
„Po viac ako 120 rokoch dreviny v súčasnosti vytvárajú súvislý zapojený lesný porast ,“ dodal. Arborétum Kysihýbeľ sa rozprestiera na ploche takmer osem hektárov. Na zalesňovanie odborníci použili cudzokrajné dreviny, ktoré sa dokázali prispôsobiť ťažkým podmienkam.
„Pochádzajú hlavne z území nachádzajúcich sa na severnej pologuli: Južná Európa, Ázia, Severná Amerika. Je tu viacero druhov, či už smrekov, jedlí, borovíc, cypruštekov, najmä zo Severnej Ameriky. Takisto listnaté dreviny, či sú to rôzne duby, najmä červené, hikórie, ľaliovník tulipánokvetý, magnólie. Orechy: orech čierny, orech sivý, orech popolavý, asi najzaujímavejšie dreviny, ktoré chce každý vidieť, a to sú sekvojovce,“ vymenoval pracovník arboréta.
„V súčasnosti majú cez 120 rokov. Najvyšší má výšku 46 metrov. Tu nikdy nedosiahne parametre ako vo svojej domovine v Kalifornii, kde najväčší sekvojovec General Sherman má výšku 86 metrov, hrúbku niekde nad sedem až osem metrov, a tento strom sa považuje za najväčší na svete,“ ozrejmil Belko.
Králi arboréta
Krásavci, ktorí vyrástli u nás, aj keď nie takí impozantní, sa stali doslova kráľmi arboréta. Sekvojovec mamutí začali na Slovensku vo veľkom vysádzať v 19. storočí a dnes rastie až v 50 lokalitách. Počas vyše 120-ročnej histórie sa arborétu nevyhýbali ani rôzne kalamity, ako napríklad extrémna zima v roku 1929 alebo silné víchrice. Niektoré stromy im padli za obeť.
„Taký prípad bol práve jedľa grécka vysadená v roku 1900. V dôsledku silného vetra došlo k vyvráteniu viac ako 35 metrov vysokého stromu. Hrúbku mal 85 cm, krásny zdravý kmeň. Vývrat sme ani neupravovali, neodstraňovali, ale zakonzervovali priečny rez a tam sa dajú veľmi pekne odčítať všetky letokruhy,“ uviedol pracovník arboréta.
Dnes je arborétum Kysihýbeľ v správe Národného lesníckeho centra. Dreviny možno obdivovať na prechádzke po štyroch kilometroch chodníkov a pokochať sa môžete aj umením.
„Autorom myšlienky aj koordinátorom je Andrej Šoka, ktorý tu už piaty rok v spolupráci s ostatnými tvorcami, sochármi súčasnej sochy, počas dvoch týždňov v júni usporadúvajú podujatie Workshop vizuálneho umenia Vlnoobjekt. Sochy potom zostávajú v arboréte ako trvalá expozícia,“ ozrejmil Belko.
Má svojich lesných obyvateľov
Arborétum má i svojich lesných obyvateľov. Môžete pozorovať veľké ihličím zasypané mravenisko. Hniezdia tu ďatle, žlny i spevavce – sýkorky či drozdy. Svoj domov tu majú aj líšky a vysoká zver. Na jar v arboréte kvitnú rododendróny a počas leta sa dá príjemne schladiť v tieni vysokých ihličnanov.
„Zaujímavým obdobím je jeseň, keď hlavnú úlohu budú hrať hlavne listnaté dreviny, či už sú to hikórie, ktoré sa na jeseň vyfarbujú veľmi pekne do žlta. Ďalej ľaliovník tulipánokvetý, dub červený, gaštan jedlý,“ informoval pracovník Lesníckeho arboréta Kysihýbeľ Martin Belko.
Stromy nám dávajú nielen vôňu, tieň, krásu a radosť, ale aj veľkú múdrosť. Posledné roky priniesli pre vzácne dreviny a ich ošetrovateľov nové výzvy: suché a horúce letá.
„My ľudia, keď je klimatická zmena alebo keď je nám zle, vieme ísť niekde do chládku, odísť, ale strom, keď raz rastie na jednom mieste, on tam musí rásť 120 rokov, či už je teplo, sneh, dážď a musí sa s tým popasovať a vyrovnať,“ uzavrel Belko.
