Na začiatku novembra získavajú cintoríny osobitú atmosféru. Nie sú však iba miestami smútku, ale aj cieľom tzv. funerálnej turistiky. Ľudí k nej vedie napríklad láska k architektúre či spoznávanie histórie.
K takýmto turistickým tipom patrí aj miesto posledného odpočinku dejateľov, ktorí formovali Slovensko.
Na konci 18. storočia to bol mestský cintorín pre evanjelikov a katolíkov. Na Národný cintorín sa začal meniť v roku 1866, keď tu pochovali Karola Kuzmányho, spisovateľa a prvého podpredsedu Matice slovenskej.
Vtedajší Turčiansky Svätý Martin bol totiž od druhej polovice 19. storočia centrom intenzívneho národného a kultúrneho života Slovákov.
„Prisťahovali sa sem viacerí významní národní dejatelia, spisovatelia, redaktori, právnici, ktorí tu potom rozprúdili organizovanie národného života. Títo ľudia tu potom žili a pochopiteľne aj zomierali, a tak ich pochovávali na mestskom cintoríne,“ priblížil vedúci Národného biografického ústavu Slovenskej národnej knižnice Zdenko Ďuriška.
Takýmto spontánnym spôsobom sa z martinského mestského cintorína stal cintorín národný. „Pochovali tu osobnosti najstaršej generácie národného obrodenia, to znamená z druhej polovice 19. storočia. Po Karolovi Kuzmánym to bol napríklad Janko Kalinčiak, Viliam Paulíny Tóth. Posledný veľký pohreb bol asi pohreb Svetozára Hurbana Vajanského v roku 1916,“ doplnil Ďuriška.
O Národnom cintoríne v Martine v relácii Slovensko v obrazoch informovala redaktorka Zuzana Ševčíková:
Náhrobky vytvorili významní sochári
Na cintoríne je takmer 900 hrobov významných osobností. Niektoré pomníky národných dejateľov, spisovateľov a ďalších autorít vznikli vďaka národným zbierkam. Autormi mnohých náhrobníkov sú významní slovenskí architekti a sochári.
„Veľa pomníkov tu vytvoril Fraňo Štefunko, známy slovenský sochár, ktorý žil a pôsobil v Martine. Vytvoril napríklad pomník na hrobe básnika Vladimíra Roja, tiež je tu aj sám pochovaný a na jeho hrobe je jeho vlastná plastika,“ uviedol Ďuriška.
„Sú tu niektoré pomníky od národného umelca Dušana Jurkoviča, napríklad pomník Svetozára Hurbana Vajanského. Ešte jeden taký menší pomník na hrobe etnografa Pavla Socháňa, ktorý sem bol privezený aj s ostatkami menovaného z Bratislavy,“ doplnil.
Po roku 1918 na Národný cintorín postupne preniesli ostatky viacerých významných osobností z rôznych miest Slovenska i zo zahraničia. V roku 1928 tu pribudol hrob lekára a spisovateľa Martina Kukučína a v roku 1940 ostatky štúrovského básnika Janka Kráľa.
V 80. rokoch 20. storočia boli na cintorín prenesené aj pozostatky ďalších významných osobností, napríklad maliara a priekopníka moderného umenia Mikuláša Galandu, výtvarníka, kameramana a milovníka slovenského folklóru Karola Plicku, lekára a spisovateľa Ivana Stodolu či Štefana Krčméryho, básnika, publicistu a prekladateľa.
Testamenty známych osobností
O cintorín sa stará mesto Martin spolu s odborníkmi zo Slovenskej národnej knižnice. Práve v jej archívoch sme hľadali testamenty, ktoré známe osobnosti zanechali. A našli sme napríklad aj závet rodiny básnika a právnika Janka Jesenského.
„V testamente Adela Jesenská odkazuje svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok iba mladším synom Fedorovi a Vladimírovi. A zdôvodňuje to tým, že najstarší syn Janko Jesenský minul dosť veľkú čiastku peňazí na svoje štúdiá. Dokonca ešte aj narobil dlhy. A to nielen počas štúdia, ale aj v začiatkoch svojej advokátskej praxe,“ uviedla archivárka Slovenskej národnej knižnice Eva Pástorová.
V testamente sa ďalej píše, že dlhy Janka Jesenského musela jeho matka splácať aj po skončení jeho štúdia a musela si na to zobrať v banke pôžičku vo výške 16-tisíc korún.
„V našej knižnici sme našli napríklad testament Eleny Maróthy Šoltésovej, známej slovenskej spisovateľky, ktorý spísali spolu s manželom Ľudovítom Šoltésom. V čase spísania tohto testamentu, čiže v roku 1915, nemali v priamej línii žiadnych príbuzných. Vlastnili však rôzne účastiny v bankách alebo podnikoch a v tomto testamente je presne rozpísané, ako sa majú účastiny rozdeliť aj akú majú hodnotu v korunách,“ priblížila Pástorová.
Manželia Šoltésovci prežili obe vlastné deti, preto časť majetku odkázali neveste a synovcom. Svoje úspory darovali aj na dobročinnosť.
Na Národný cintorín v Martine prichádzajú aj ľudia, ktorí tu nemajú svojich príbuzných. Toto tiché miesto posledného odpočinku je ako učebnica našich dejín, zapísaná do kameňa.
