Hokejový útočník Simon Jellúš má za sebou prvú kompletnú sezónu v seniorskom hokeji, počas ktorej sa v Košiciach postupne prepracoval z tretej formácie až na centra tej prvej. S 38 bodmi, vrátane play-off, sa zaradil medzi päticu najproduktívnejších hráčov tímu, ktorý napriek semifinálovému vypadnutiu so Slovanom Bratislava zanechal silný dojem.
„Už počas prípravy sme ukázali, že nie sme zlý tím a môžeme vyhrávať. Sebavedomie nám stúpalo postupne každým zápasom, pretože sme videli, že máme aj na lepšie tímy a vôbec to nebude sezóna, ako nám predpovedali. To, že sme boli len slovenská partia, nám pomáhalo a viac nás to spojilo,“ uviedol Jellúš v rozhovore pre spravodajský web STVR po bronzovej sezóne.
Dvadsaťpäťročný útočník si zároveň zvykal na výrazne vyššiu zápasovú záťaž po prechode z univerzitného hokeja. „Po polovici sezóny som sa s chalanmi smial, že už mám odohraný jeden celý ročník na univerzite. V podstate som absolvoval dve sezóny v jednej,“ dodal rodák z Púchova, ktorý má zmluvu s oceliarmi aj na nasledujúci ročník.
Slováci si zastali svoje pozície
Sezóna sa pre Košice skončila po vypadnutí v semifinále proti Slovanu Bratislava. Opadlo už sklamanie, ktoré ste po šiestom dueli prežívali?
Prešlo už pár dní a s chalanmi a realizačným tímom sme si v šatni povedali, že aj konečné tretie miesto je pre nás pekným výsledkom. Určite cítime aj hrdosť, pretože pred sezónou veľa ľudí hovorilo, že bez importov budeme na spodných priečkach.
Som šťastný, že to takto dopadlo a slovenský mančaft dokázal úspešne bojovať so všetkými tímami. Zároveň sme do budúcna vyslali ostatným tímom odkaz, že úspech sa dá dosiahnuť aj so Slovákmi, ktorí si dokážu zastať svoje pozície.
V čom bol hlavný rozdiel medzi Košicami a Slovanom v celej sérii?
Celkovo je škoda, že sme v sérii so Slovanom nevyhrali ani jeden domáci zápas, pretože počas celej sezóny sme ukazovali, že doma hrať vieme. Najviac nám asi uškodili prvé dva domáce duely, tretí a štvrtý zápas série, ktoré sme prehrali. Ak by sme uspeli aspoň v jednom z nich a bolo by 2:2, možno by sa séria vyvíjala úplne inak. Zároveň sme v oboch týchto zápasoch strelili len jeden gól, čo je dosť málo.
Prečo pre vás domáce zápasy neboli výhodou?
Nepomohlo nám, že súper vždy skóroval ako prvý a cítili sme stres z toho, že prehrávame. Taktiež pri nás nestála šťastena. Aj na videu sme si spätne pozerali, že sme mali veľa striel a šancí, no nepadlo nám to. Aj to spôsobilo, že sme sa nevedeli vrátiť späť do zápasu. Sú to veci, ktoré nevieme úplne ovplyvniť.
Tréner Dan Ceman a Peter Repčík po zápase kritizovali niektoré verdikty rozhodcov zo záveru. Súhlasíte s nimi?
Nie som úplne ten, ktorý by mal kritizovať, no aj ja som videl, že došlo k viacerým nepríjemným situáciám, v ktorých mohli byť vylúčení hráči súpera a my sme mohli hrať presilovku. Kvázi s nimi súhlasím. Potom dve minúty pred koncom odpískali vylúčenie proti nám… Nebolo to úplne fér, ale taký je hokej. Škoda len, že sa to stalo v dueli, ktorý rozhodol celú sériu.
Z tretej päťky na centra prvej formácie
Máte za sebou premiérovú kompletnú sezónu medzi seniormi. Začali ste ju zápasom na Slovane v tretej formácii a postupne sa počas ročníka prepracovali na centra prvej, pričom ste boli na ľade v dôležitých momentoch. Ako ju hodnotíte z osobného pohľadu?
Som spokojný, že som skončil takto. Ukázalo sa, aké nepredvídateľné môžu byť sezóny. Začal som na krídle, v iných päťkách, pohyboval sa hore-dole. Chvíľu sa mi darilo, potom nedarilo. Napokon som skončil ako hráč prvej formácie a dokázal tímu pomôcť. Som rád, že chalani, manažéri a tréneri mi dali takúto šancu.
Bola to moja prvá profesionálna sezóna a zažil som niečo úplne iné ako počas predchádzajúcich štyroch rokov na univerzite. Chalani ma prijali do partie a za celú kabínu som veľmi vďačný. Pre mňa to bola neskutočná sezóna.
Cítili ste s meniacou sa pozíciou v mužstve, že vám aj tréneri veria viac a že si postupne budujete silnejšiu pozíciu?
Cítil som to. Zlom nastal, keď sme počas sezóny potrebovali centra, a tak ma tréner vyskúšal práve na túto pozíciu. Predtým som roky hrával na centri, takže som už vedel, čo a ako robiť. Napokon mi to vyšlo, trénerovi sa páčilo, ako hrám na pozícii centra, začal mi viac veriť a už ma tam nechal. Som rád, že čím ďalej sezóna šla, tým viac som cítil ich dôveru. Určite išlo hore aj moje herné sebavedomie. Na konci ročníka som sa cítil úplne inak ako na jeho začiatku.
Takže sa vám hrá na pozícii stredového útočníka lepšie?
Je to také diskutabilné. V Amerike som počas posledných dvoch sezón hral na krídle, takže by som povedal, že pri tamojšom štýle hokeja mi vyhovovalo viac byť na krídle. Na európsky štýl hokeja a väčšie klziská na Slovensku mi sedí viac hrať na centri a v tejto pozícii sa cítim aj komfortnejšie. Nechcel by som sa už vracať na krídlo, hoci viem hrať oboje, čo je plusom, pretože ma tréneri vedia využiť na oboch pozíciách.
Do Košíc ste prišli do tímu obhajcu titulu, v ktorom zostala silná slovenská majstrovská kostra. Bolo v kabíne od začiatku cítiť víťaznú mentalitu?
Keď som prišiel do tímu, tak ma prekvapilo, že už od začiatku všetci pracovali naplno. Nebolo to o tom, že vlani sme vyhrali a teraz už v novej sezóne toho veľa nechceme. Páčilo sa mi myslenie tímu, že sme chceli skúsiť, čo to dá a nepočúvali sme reči ľudí, ktorí hovorili, že skončíme niekde na ôsmej alebo desiatej priečke.
Následne sme už počas prípravy ukázali, že nie sme zlý tím a môžeme vyhrávať. Sebavedomie nám stúpalo postupne každým zápasom, pretože sme videli, že máme aj na lepšie tímy a vôbec to nebude sezóna, ako nám predpovedali. To, že sme boli len slovenská partia, nám pomáhalo a viac nás to spojilo.
Mužstvo dlhodobo vedie tréner Dan Ceman. Ako by ste opísali jeho prácu a ako vám sadol?
Mne veľmi sadol, keďže som bol na podobný typ trénera zvyknutý z Ameriky. Vedeli sme sa o veciach porozprávať a mal som s ním dobrý vzťah. To, akú robí prípravu na zápasy, je jeho silná stránka. Na mužstvo, proti ktorému ideme hrať, nás vie neskutočne dobre pripraviť. Celý systém funguje a každý z nás vie, čo má robiť. Držal vysoký štandard a aj vďaka tomu sme skončili tak ako sme skončili.
Dve sezóny v jednej
Vlani ste v univerzitnej súťaži nastúpili do 35 zápasov, zatiaľ čo v Košiciach ich, vrátane play-off, bolo 61. Ako ste si zvykali na takýto výrazný nárast zápasovej porcie?
Je to veľmi veľký rozdiel, no na druhej strane som už nemal školské povinnosti. Po polovici sezóny som sa s chalanmi smial, že už mám odohranú jednu celú sezónu na univerzite. Keď rátame aj prípravu, tak som odohral možno aj sedemdesiat stretnutí.
Bol to pre mňa veľký skok – úplne iný štýl hokeja aj iný život. Začiatok bol náročný a hralo sa často veľa duelov. Veľmi mi pomohli chalani a aj náš kondičný tréner, ktorý ma dostal na takú úroveň, že som vydržal takéto zápasové zaťaženie. Odohral som v podstate dve sezóny v jednej.
Cíti aj telo, že po sezóne má za sebou podstatne väčšiu záťaž?
Aj áno, je to trocha iný pocit. Na univerzite bola sezóna inak rozložená – začínala neskôr a končila skôr. Zápasov nebolo naraz veľa, ale mali intenzívne tempo, pretože tam pôsobili mladí chalani a hral sa skôr bojovný hore-dole hokej. Boli momenty, kedy som sa počas sezóny cítil unavený, ale tým, že som sa sústredil už len na hokej, tak som mohol aj viac regenerovať.
Chýbalo vám niečo zo študentského života alebo vám profesionálny režim sadol viac?
Mne sa režim profesionálneho hokeja páči. Celý život bolo mojím snom hrať hokej a zarábať si ním, čo sa mi teraz aj podarilo. Bolo to pre mňa nové, ale robilo ma šťastným, že hokej je to, čo každý deň robím a som za to aj platený. Z univerzity mi chýbal skôr ten život, ktorý je tam fakt skoro ako vo filme a samozrejme aj chalani, s ktorými sme boli celé štyri roky spolu.
V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi Tipsport ligou a NCAA?
Najväčší rozdiel je už v spomínanom počte zápasov. Potom vek, keďže v NCAA hrajú hráči od 18 do 25 rokov. Je tam aj úplne iný systém a menšie typické americké klzisko. Štýl hokeja je skôr hore-dole, buď sme napádali alebo sme sa vracali. Tým, že tam bolo veľa mladých chalanov, ktorí sa chceli ukázať a dostať sa ďalej, tak sa všetci snažili a veľa korčuľovali. Žiadne prestoje a žiadne rozohrávky spoza bránky.
Rád by si obliekol reprezentačný dres
V úvode sezóny ste utrpeli otras mozgu, už druhý v kariére. Ovplyvnilo to nejakým spôsobom váš štýl hry, dávate si celkovo viac pozor napríklad v súbojoch alebo v kontaktných situáciách?
Celý život si na takéto zranenie dávam pozor, preto som rád, že moje otrasy neboli vážne a nemám žiadne následky. Nasledujúce zápasy po zranení som mal možno trocha strach, že sa to môže zopakovať, ale postupne som na to už zabudol.
Celkovo si však dávam pozor, keďže otras mozgu je zranenie, pri ktorom nikdy neviete, ako dlho bude trvať zotavenie. Aj na univerzite som mal spoluhráčov, ktorí museli po viacerých otrasoch skončiť s hokejom.
Budete pokračovať v Košiciach?
Mám zmluvu aj na budúcu sezónu. Chcem ostať, ale zároveň mám v prípade atraktívnej ponuky zo zahraničia možnosť odísť.
Keďže už nebudem nováčik a tréneri vedia, aký som hráč a kde ma najlepšie využiť, rátam s tým, že na mňa budú kladené vyššie nároky i očakávania. Zároveň sa na to teším, beriem to ako výzvu.
Ak by ste sa mali pozrieť na najbližšie dva-tri roky, kde by ste sa chceli posunúť ako hráč?
Som otvorený európskej ceste. Nemám presne špecifikované, do ktorej ligy, ale chcel by som sa posunúť možno do Česka, Nemecka alebo do Škandinávie. Tým, že som bol predtým päť rokov vo Švédsku a štyri roky v Amerike, tak mi život v zahraničí nerobí problém. Určite by som sa chcel dostať aj do reprezentácie a nejakých lepších líg v Európe.
Ako budú vyzerať vaše najbližšie dni a mesiace po sezóne?
Teraz mám minimálne mesiac voľno, takže si chcem oddýchnuť a dať si dokopy telo. Vrátim sa domov do Púchova a strávim čas s rodinou a kamarátmi. Chcel by som ísť aj na nejakú dovolenku a trochu cestovať. Potom mi už začne letná príprava na nový ročník.
