Americký raketoplán mal podľa pôvodných plánov začať éru lacného a pravidelného cestovania do vesmíru. Viacnásobne použiteľný kozmický koráb, ktorého prvý exemplár určený pre testy v atmosfére sa predstavil pred 50 rokmi, 17. septembra 1976, ale tak celkom neuspel.
Jeho kariéru totiž popri úspechoch – ako bolo vypustenie a opravy Hubblovho teleskopu – sprevádzali aj dve vážne havárie, pri ktorých zakaždým zahynuli všetci na palube stroja.
Úspešných misií pritom mali na svojom konte raketoplány celý rad. K najslávnejším bezpochyby patrilo vypustenie Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu v roku 1990, a potom oprava tohto trochu „krátkozrakého“ zariadenia, vykonaná na obežnej dráhe o tri roky neskôr.
Raketoplány napríklad vyniesli desiatky vojenských i civilných satelitov. Na ich palubách sa vykonávali najrôznejšie vedecké experimenty. Stroje tiež dovážali zásoby na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS).
Dvakrát však zasiahla túto pýchu Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA) katastrofa a v oboch prípadoch pritom zahynula celá sedemčlenná posádka. Prvýkrát v januári 1986, keď krátko po štarte spôsobilo zlé tesnenie na pomocnej rakete mohutnú explóziu hlavnej nádrže hmoty a následne skazu Challengeru.
Príčinou nehody, ktorá vo februári 2003 zničila Columbiu, bola pena, ktorá pri štarte odpadla z nádrže a poškodila tepelnú ochranu. Pri návrate potom dovnútra stroja prenikla žeravá plazma.
Obe nehody boli pritom do istej miery spôsobené zložitou konštrukciou celej zostavy okolo stroja, ktorý dostal anglický názov Space Shuttle (teda niečo ako vesmírna kyvadlová doprava).
Podľa návrhov zo začiatku 70. rokov mal vzniknúť opakovane použiteľný vesmírny nosič, ktorý by zlacnel dopravu na obežnú dráhu. Počas vývoja však museli konštruktéri a NASA dospieť k sérii kompromisov. Patrilo k nim napríklad to, že opäť použiteľná bola len časť zostavy, okrem orbitálneho stupňa iba pomocné motory.
„Už po prvých rokovaniach s prezidentovým Úradom pre riadenie a rozpočet bolo jasné, že nebudeme môcť vyvinúť to, čo sme mali v pláne. Náklady na stroj, ktorý by bol schopný úplne sám lietať do vesmíru a späť, sme odhadli na 15 miliárd dolárov. Povedali nám, že dostaneme päť. Nakoniec sme dostali 6,5 miliardy, ale aj tak sme museli urobiť rad kompromisov,“ spomínal na začiatok 70. rokov, keď sa projekt raketoplánu zrodil, vtedajší šéf pilotovaných letov NASA Christopher Kraft.
Enterprise sa do vesmíru nikdy nedostala
V polovici septembra 1976 sa vo výročný deň prijatia ústavy Spojených štátov raketoplán predstavil verejnosti v životnej veľkosti, do vesmíru sa však prvý kus nikdy nepozrel. Stroj, nazvaný na želanie fanúšikov seriálu Star Trek Enterprise, poslúžil na skúšky.
Najprv od februára 1977 lietal na chrbte špeciálne upraveného Boeingu 747 a nakoniec od augusta do októbra toho istého roku absolvoval päť samostatných letov, počas ktorých sa skúšalo hlavne pristátie stroja, ktorý mal podľa spomienok jeho pilotov letové vlastnosti asi ako tehla.
V neskorších fázach programu sa síce niekoľkokrát uvažovalo o tom, že by sa aj Enterprise prestavala tak, aby mohla letieť do vesmíru, nikdy k tomu však nedošlo. Hlavne preto, že úpravy by boli príliš drahé a zložité.
Prvá sa do vesmíru pozrela Columbia
Na obežnú dráhu sa tak v apríli 1981 ako prvý vypravil raketoplán pomenovaný Columbia. Štart nového kozmického prostriedku, ktorý síce vzlietol ako bežná raketa, ale pristáť mal podobne ako lietadlo, sledovali prostredníctvom televíznych obrazoviek milióny ľudí po celom svete.
O siedmej hodine ráno v deň 20. výročia pamätného letu Jurija Gagarina sa Columbia s dvoma astronautmi na palube odlepila od štartovacej rampy floridského kozmodrómu a zamierila nahor.
Bolo to prvýkrát, čo sa neodskúšaná vesmírna loď vydala za hranice atmosféry rovno s posádkou. Veliteľ, vtedy 50-ročný John Young, však bol ostrieľaný astronaut. Prvýkrát letel už v roku 1965 v Gemini 3, v apríli 1972 sa prešiel po Mesiaci ako člen posádky Apolla 16 a premiérový let raketoplánu bol jeho piatou misiou.
„Keď chcete do kozmu letieť v niečom úplne novom, potrebujete na to profíka ako je John,“ povedal o Youngovi jeho o sedem rokov mladší parťák, pilot Columbie Robert Crippen. Po „peknom nakopnutí“, ako Crippen opísal svoje pocity pri štarte, raketoplán zamieril na obežnú dráhu.
Zemeguľu obkrúžil 37-krát a po 54 hodinách, 20 minútach a 53 sekundách dosadol na dráhu Edwardsovej leteckej základne v Kalifornii. Pristátie sa Crippenovi podarilo na jednotku. „Vítaj doma, Columbia, bolo to prekrásne, naozaj prekrásne,“ pochválili pilota z riadiacej veže.
Trvalo však ešte viac ako rok od premiérového letu, kým sa raketoplány dostali do bežnej služby. Columbia totiž absolvovala ešte tri skúšobné lety, kým 11. novembra 1982 odštartovala k riadnemu letu – prvýkrát so štyrmi astronautmi i nákladom na palube.
V apríli 1983 konečne odštartoval aj druhý exemplár Challenger, v auguste 1984 nasledoval Discovery a v októbri 1985 Atlantis (po nehode Challengeru pribudol v roku 1992 ešte Endeavour). Hlavnou náplňou ich letov bolo vypúšťanie družíc a vykonávanie experimentov na civilné i vojenské účely.
Ambiciózny plán zaostal za očakávaniami
Počas prvých piatich rokov sa raketoplán pozrel na obežnú dráhu dvadsaťpäťkrát. Pôvodným cieľom programu pritom bolo až päť letov mesačne, na to by však bolo potrebné postaviť sedem raketoplánov, tri štartovacie rampy alebo dve obrie servisné budovy. A tiež získať pravidelný prísun záujemcov o vypustenie komerčných satelitov. Už čoskoro po začiatku projektu však bolo jasné, že sa to asi nepodarí.
Ku kompromisom patrilo aj to, že opäť použiteľná je len časť zostavy. Okrem orbitálneho stupňa to sú aj pomocné motory, ktoré sú po štarte odhodené a potom vylovené z mora. Komplikovaná konštrukcia však prispela k obom haváriám, ktoré raketoplány postihli.
Po oboch katastrofách sa síce raketoplány vrátili do služby – po tragédii Challengeru trvala pauza tri roky, po nehode Columbie dva a pol roka – druhá z nich však prispela k predčasnému koncu programu. Poslednú, v poradí 135. výpravu, uskutočnil Atlantis v júli 2011.
Všetky raketoplány počas svojej éry vo vesmíre strávili 1 333 dní. Na obežnú dráhu vyniesli 355 astronautov zo 16 krajín a okolo 180 družíc. Po konci raketoplánov sa USA ocitli bez osobnej lode použiteľnej pre lety do vesmíru, pri doprave svojich astronautov k ISS boli závislé od ruskej lode Sojuz.
Nutnosť spoliehať sa na ruské lode skončila po deviatich rokoch 30. mája 2020, keď prvá súkromná spoločnosť, americká firma SpaceX, dopravila posádku na obežnú dráhu okolo Zeme, keď do vesmíru odletela jej loď Crew Dragon.
