Obranca Michal Sersen patrí k hráčom, ktorí odohrali na seniorskej úrovni viac ako tisícku zápasov. Dlhoročná ikona bratislavského Slovana už od novej sezóny ďalšie štarty nepridá. Počas leta sa 39-ročný Sersen rozhodol ukončiť hráčsku kariéru a vybral sa trénerským smerom. Na novej kariérnej ceste sa bude angažovať vo Fínsku v Tampere.
„Cítil som, že ešte mám čo klubu ponúknuť. Stále si myslím, že by som bol pre tím prospešný. Keď mi oznámili, že so mnou nepočítajú, tak som chvíľu váhal, čo ďalej. Keď prišlo k rozhodnutiu, zvažovali sme rôzne alternatívy a ich pre a proti. Keď prišla možnosť ísť so synom do Fínska, tak sme sa pre to rozhodli a už som nad tým viac nepremýšľal. Dnes neľutujem, že som to spravil takto,“ uviedol v rozhovore pre Góly – body – sekundy a spravodajský web STVR.
Fínsko ako výborný začiatok
Slovan Bratislava oznámil váš koniec v klube koncom apríla. Odvtedy bolo okolo vás ticho. Pokračujete v hráčskej kariére alebo končíte?
Ako hráč som sa rozhodol skončiť, aj keď pôvodne som mal po sezóne v pláne ešte pokračovať, no so Slovanom to nevyšlo. Prišli mi aj nejaké hráčske ponuky, za čo som naozaj vďačný. Na moje prekvapenie som dostal aj trénerské ponuky zo Slovenska. Následne prišla ponuka z Fínska a rozhodol som sa ju prijať.
Ako sa zrodila táto dohoda?
Upieklo sa to veľmi rýchlo, keďže to nebol plán. Nič konkrétne som nemal naplánované, ale situácia sa vyvinula tak ako sa vyvinula. Mali sme pár telefonátov a zrazu prišla takáto ponuka z Fínska z jednej z najlepších organizácií v Európe, do ktorej mohol ísť pôsobiť môj syn.
Keď som rozmýšľal, čo budem robiť po kariére, tak v podstate toto bol výborný začiatok novej etapy. Rozhodol som sa príležitosť využiť, pretože nie každý môže zobrať syna do takéhoto prostredia. Môžeme povedať, že fínsky rozvojový program je, spolu so švédskou školou, jeden z najlepších v Európe. On tu má výborné podmienky a ja sa popri tom naozaj naučím kopec nových vecí, čo by mi po kariére mohlo priniesť niečo do života.
Čo budete mať na starosti?
Primárne mám na starosti tím U-15 a okrem toho chodím na individuálne tréningy aj s obrancami s ďalšími kategóriami v klube. Na pozíciu hlavného trénera si ešte netrúfam, keďže som s hokejom skončil len teraz. Táto pozícia zahŕňa trocha viac ako len stáť a dávať nejaké rady.
Už ste mali možnosť zblízka spoznať ich systém práce. Aké boli vaše prvé dojmy a čím vás najviac zaujal alebo prekvapil?
Zatiaľ sme tu necelé dva mesiace. Mám z toho dobrý pocit. Nechcem hovoriť za všetky fínske kluby, ale len to čo tu vidím, je to tu dobre nastavené. Keď chlapci prídu na štadión, tak to trvá okolo troch hodín a každá minúta je veľmi efektívne využitá.
Čo je pre vás zatiaľ najväčšou výzvou?
Pre mňa je každý jeden deň na tréningu výzvou. Učím sa nové veci, ako sú napríklad komunikácia s hráčmi, pretože sú to svojím spôsobom ešte deti a nie každý reaguje hneď na prvýkrát. Trpezlivosť musí byť iná, ako keď sa rozprávate s dospelými chlapmi, ktorí si už niečím prešli.
Ako túto zmenu prijala vaša rodina?
Bez toho, aby sme mali obrovskú podporu manželky, by to nešlo. Mám aj druhého syna a aj ona musela byť stotožnená s tým, že práve táto cesta je pre nás najlepšia. Robí maximum pre to, aby rodina zostala pokope a fungovali sme tak ako doteraz, hoci v obmedzenom režime.
Počas leta bola pri mne na tri týždne spolu s druhým synom. Teraz sú doma, ale opäť prídu. Budú cestovať hore-dole. Aj to mi uľahčilo celý prechod. Nebolo to len moje rozhodnutie, že chcem ísť za svojím snom. Teraz je to viac aj o mojom synovi Michalovi (14). Manželka nám obom vyšla v ústrety a sme jej za to vďační.
Chce sa učiť priamo od najlepších v Európe
Kedy vo vás definitívne dozrelo rozhodnutie skončiť s profesionálnym hokejom ako hráč? Necítili ste predsa len, že by ste ešte mohli pomôcť na ľade?
Aj po sezóne som oznámil, že ešte chcem pokračovať. Cítil som, že ešte mám čo klubu ponúknuť. Stále si myslím, že by som bol pre tím prospešný, ale keď mi už oznámili, že so mnou nepočítajú, tak som chvíľu váhal, čo ďalej. Aj tak som to nechcel potiahnuť do päťdesiatky.
Reč bola možno o jednej sezóne. Posledné roky som predĺženie kariéry riešil podľa pocitu. Keď už prišlo k rozhodnutiu, zvažovali sme rôzne alternatívy aj pre a proti. Keď prišla možnosť ísť so synom do Fínska, tak sme sa pre to rozhodli a už som viac nad tým nepremýšľal. Dnes neľutujem, že som to spravil takto.
Pripravovali ste sa na novú sezónu ešte ako hráč?
K tejto dohode prišlo koncom mája. Dal som si chvíľu pauzu a nejaké dva-tri týždne som trénoval. Akonáhle došlo k dohode, prípravu som zabalil.
V Slovane vám ponúkli pozíciu asistenta trénera pri žiakoch, povedali ste nie. Čím bola ponuka z Fínska iná?
Dostal som ponuku pri siedmakoch a deviatakoch. Aj na Slovane angažovali odborníka z Fínska a ťahajú sa od neho fínske prvky, pretože fínska a švédska škola je momentálne najlepšia v Európe. Rozhodli sme sa ísť priamo do krajiny aj po vzore mladších hráčov, ktorí sa rozhodli ísť škandinávskou cestou.
Veľa ľudí nechcelo púšťať štrnásťročných chlapcov samých, čo bol aj náš prípad. Tým, že do toho prišla táto trénerská ponuka, tak to bol ten rozdiel. Chcel som si priamo v tej krajine vyskúšať, ako to funguje a učiť sa, čo robia inak ako my na Slovensku. Aj pre syna bude konkurencia a vyťaženie na najvyššej úrovni.
S fanúšikmi sa chcel rozlúčiť inak
Keď sa ešte vrátime ku koncu v Slovane a ponukám, ktoré ste spomínali. Boli to hráčske ponuky primárne z extraligy?
Teraz je to už jedno a nechcem to bližšie špecifikovať. Rozhodol som sa skončiť a to je to najpodstatnejšie.
Keď ste skončili, hovorili ste, že vám je to ľúto, pretože ste chceli hráčsku kariéru ukončiť práve v belasom drese. Teraz sa dá povedať, že sa vám to kvázi aj podarilo. Ako to vnímate?
Áno presne tak. Chcel som kariéru ukončiť v Slovane a je škoda, že sme sa dopredu nedohodli na ukončení môjho pôsobenia. Rád by som sa s fanúšikmi rozlúčil trocha inak, ale takto to vyšlo. Bohužiaľ, život ide ďalej a ja už sa teraz pozerám dopredu.
Na jednom zo zápasov juniorky, keď ste boli na tribúne, na vás fanúšikovia kričali: Navždy kapitán. Asi to vo vás zanechalo silné emócie.
Áno, Slovan mi prirástol k srdcu a 18 rokov, ktoré som v ňom strávil, je naozaj dlhá
doba. S niektorými fanúšikmi sa za tie roky poznám aj osobne a myslím si, že ľudia si za tých 18 rokov tiež dosť toho pamätajú. Naozaj som veľmi vďačný, že som od nich počas celého pôsobenia cítil stále pozitívnu energiu.
Stráviť takéto dlhé obdobie v jednom klube dnes nie je úplne bežné. Boli ste vždy takto nastavený alebo ste si budovali puto k Slovanu postupne?
Úprimne, tak ako každý mladý hráč, aj ja som sníval o NHL. Tiež som sa zamlada v začiatkoch vybral severoamerickou cestou. V NHL to nakoniec nevyšlo a keď som sa vrátil zo zámoria, tak som začal hrať za Slovan a potom som na dva roky odišiel a vyskúšal si zahraničný angažmán. Následne sa veci aj vďaka pôsobeniu Slovana v KHL vyvinuli tak, že som mohol ostať doma a pôsobiť v Bratislave. Všetko sa teda skĺbilo tak, že som za Slovan napokon odohral 18 sezón.
Časté zmeny manažmentu Slovanu nepomáhajú
V Slovane ste zažili rôzne éry. Ktorá bola najlepšia a ktoré obdobie bolo, naopak, najťažšie?
Začal by som najlepšími, čo boli titulové sezóny. Vždy funguje všetko lepšie, keď idú veci podľa plánu a darí sa vám. Potom by som pokračoval prvými dvomi alebo tromi sezónami v KHL. Síce sa nevyhrávalo často, ale kompenzovala nám to neskutočná atmosféra na štadióne. Každý jeden zápas bol vypredaný a bolo to niečo nezabudnuteľné. Každý hráč by chcel zažiť, keď vás povzbudzuje plný dom.
Samozrejme, boli aj horšie ročníky, či už aj posledná sezóna, ktorá naozaj dopadla katastrofálne a nedostali sme sa ani do play-off. To bolo po hráčskej stránke naozaj zlé, pretože klub bol stabilizovaný, čo sa týka zázemia, zabezpečenia a všetko fungovalo.
A potom možno dva posledné ročníky v KHL, kedy v podstate neboli financie a bolo verejne známe, že klub dlhoval peniaze. Nebolo to úplne príjemné obdobie, ale zvládlo sa to a som rád, že som vydržal a že aj napriek všetkému som ostal pri klube. Aj pri prechode klubu z KHL do extraligy som mal nejaké ponuky zo zahraničia, ale rozhodol som sa ostať.
Ak by ste mali pomenovať najväčšie problémy Slovana v posledných sezónach, ktoré by to boli? Myslíte, že na nich má vplyv aj veľká fluktuácia ľudí v manažmente?
Určite nepomôže, keď sa niečo veľmi často mení, pretože každý má nejakú svoju víziu. V priebehu pár rokov sa menili majitelia dvakrát a každý si vždy priniesol svojich ľudí. Každý z manažérov mal nejakú svoju predstavu, či už o hráčoch, tréneroch alebo o chode klubu. Bola tu veľká rotácia hlavných trénerov a manažérov. To asi nikomu neprispelo a podpísalo sa to aj pod posledné výsledky.
So Slovanom ste získali štyri tituly, ďalší s Banskou Bystricou. Ktorý považujete za najcennejší?
Všetky si vážim rovnako, ale ten, ktorý sme získali v storočnicovej sezóne vo mne zanechal silnú emóciu, možno aj z toho dôvodu, že je najčerstvejší a nebolo to až tak dávno. Boli sme skvelá partia, hoci viac-menej to tak bolo pri každom titule. Sám som mal pocit, že som pri jeho zisku vedel tímu pomôcť vo veľkej miere.
Zo štvrtej obrany až do elitnej ku Chárovi
Za reprezentáciu ste odohrali 119 duelov, viac ich má na konte len sedmička obrancov. Čo pre vás znamenalo obliekať si reprezentačný dres?
Vždy som sa tešil na každý jeden zraz. Pred zápasom, ale aj po ňom, keď hrali slovenskú hymnu, som sa cítil hrdý. Bola to pre mňa česť.
V roku 2012 ste vo Fínsku získali striebro, doteraz poslednú slovenskú medailu z MS. Tím ju venoval tragicky zosnulému Pavlovi Demitrovi. Na tento úspech asi máte len príjemné spomienky.
Určite áno, je to jedna z najsilnejších spomienok mojej hráčskej kariéry. Nie každému sa to podarí a už teraz môžeme povedať, že je to dlhá doba, odkedy sa získala medaila na MS, takže si to vážim o to viac. Vážim si aj to, že som mohol byť súčasťou kolektívu a bolo mi dopriate tešiť sa z takéhoto úspechu, hoci sme vo finále prehrali.
Je to už dávno, ale ako si spomínate na svoju pozíciu, ktorú ste vtedy
mali v tíme?
Na začiatku to vyzeralo tak, že budem nastupovať v štvrtej obrane, respektíve na prvé úvodné zápasy som možno ani nemal nastúpiť. Situácia sa však vyvinula tak, že som nastúpil od začiatku, pretože chalani mali nejaké nešťastné zranenia a ja som dostal väčší priestor a šampionát som končil po
boku Zdena Cháru, čo bola obrovská škola a nakoniec to dopadlo dobre aj pre mňa aj pre celý tím.
V roku 2004 vás draftoval Pittsburgh Penguins. V kanadskej juniorke ste zároveň strávili tri sezóny, no následne ste sa vrátili do Slovana. Čo bolo hlavným dôvodom, že sa vaša kariéra viac nevyvíjala v zámorí?
Keď som bol v Pittsburghu, mal som možnosť podpísať NHL zmluvu. Myslím si však, že agent si vtedy nespravil svoju robotu na sto percent tak ako mal. Nechcem sa ale vyhovárať, je to už za mnou. Trocha ma ešte mrzí, že keď hrala Tampa v Bratislave a hneď po zápase požiadali Penguins o moje práva, aby som bol vymenený. Keď som začiatkom októbra mohol odísť do zámoria, tak mi to nebolo umožnené. Mrzí ma, že som nezatlačil na manažment viac, aby ma uvoľnili a skúsil to. Vtedy som cítil, že Tampa o mňa mala záujem. Žiaľ, nevyšlo to, ale potom som už bol stotožnený s európskou cestou a s kariérou, ktorú som tu mal, som spokojný.
S Pittsburghom sa neodmysliteľne viaže hviezdny Kanaďan Sidney Crosby, ktorý bol vaším spoluhráčom v kanadskej juniorke. Čo pre vás znamenalo, keď vás na májových MS spomenul?
Veľmi ma potešilo, že si na mňa spomenul a vážim si to. Nie je tajomstvom, že sme priebežne sem-tam ešte v kontakte.
Hokej mu viac dal ako zobral
Pochádzate z východu, no v Bratislave ste od pätnástich rokov. Cítite sa už viac ako Bratislavčan alebo zostávate východniarom srdcom?
Treba povedať, že môj otec je zo západu a mama z východu, takže prázdniny som vždy trávil na západe. Keď som sa presťahoval v pätnástich, tak som neriešil, či som východniar alebo západniar. Celkom rýchlo som sa aklimatizoval a vždy sa rád hlásim k tomu, že som rodený Gelničan, ale momentálne žijem spolu s rodinou v Bratislave. Nemám problém s východniarmi ani s ľuďmi zo západu. S kýmkoľvek sa rád porozprávam.
Čo vám bude zo života hokejistu najviac chýbať?
Určite hráčska kabína a sranda v nej. Chlapci, ktorí so mnou hrávali, vedia, že som miloval hru bago. To a podpichovanie počas toho mi bude chýbať najviac. Nerobím si z toho ťažkú hlavu. Mám to zvládnuté a som stotožnený s tým, že je koniec a nič neľutujem.
Ak by ste mali na záver jednou vetou opísať, čo vám hokej dal do života, čo by to bolo?
Veľa priateľstiev a kamarátov. V neposlednom rade mi dal aj rodinu. Aj vďaka hokeju som si našiel manželku, keď som sa presťahoval do Bratislavy, a máme spolu dvoch krásnych a šikovných synov. Môžem povedať, že mi hokej viac dal ako zobral.
