Pevnosť Komárno je jedna z najvýznamnejších pamiatok svojho druhu v strednej Európe. Vybudovali ju až pre 200-tisíc vojakov, no nikdy ich tam v skutočnosti toľko nebolo. Posledný vojak z nej odišiel pred vyše 20 rokmi. Táto národná kultúrna pamiatka si osobitnú atmosféru zachovala dodnes.
„Prvotný impulz vyšiel ešte v 16. storočí, keď Ferdinand I. Habsburský nariadil výstavbu pevnosti proti Turkom. A potom, neskôr, jeho potomok Leopold I. dokončil túto novú pevnosť,“ priblížil riaditeľ Pevnosti Komárno Andrej Ozimy.
Nedobytnej pevnosti v Komárne sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka STVR Lucia Čižmáriková:
Dodal, že ďalší jeho potomok, František I., nariadil, aby sa v Komárne vybudoval „obrovský pevnostný systém“. V rebríčku najdôležitejších pevností v rámci celého Rakúsko-Uhorska bol na piatom mieste.
Protiturecká pevnosť sa napokon vyšvihla na ozajstného obra. Len pre predstavu, celý systém hradieb, ktorý sa rozprestiera okolo Komárna a maďarského Komáromu, po obvode meria 16 kilometrov. Zastavaná plocha zaberá asi 500-tisíc štvorcových metrov. A to, samozrejme, niečo stálo.
„Veľmi veľa peňazí musel pohltiť zo štátnej pokladne, na výstavbu sa zbierala celá krajina. Od Čiech až po Uhorsko, Rakúsko, Chorvátsko, Slavóniu,“ prezradil Ozimy.
Život vojakov
Fortifikačný objekt naprojektovali tak, aby sa doň zmestilo až 200-tisíc vojakov. Toľko ich tam však nikdy nebývalo.
„Najviac tu bolo počas revolúcie v roku 1848, zhruba 15-tisíc maďarských revolučných vojakov. Potom v mierových obdobiach počas 18. a 19. storočia tu bolo okolo tri- až štyritisíc vojakov. Vojaci vedeli cvičiť cez deň, alebo dôstojníci mohli chodiť aj do mesta na promenádu,“ ozrejmil riaditeľ pevnosti.
Ako uviedol, pred pevnosťou bol aj park s hudobným pavilónom, kde znela vojenská hudba. „Neďaleko centra mesta je dôstojnícky pavilón, kde bolo aj kasíno pre dôstojníkov, čiže mali o zábavu a kultúru postarané,“ doplnil.
Samostatnou kapitolou v živote komárňanskej pamiatky je obdobie, keď ju obývali sovietski vojaci. „Keď obsadili vojaci Varšavskej zmluvy pevnosť a mesto, pevnosť v podstate zmizla z mapy. Bola vygumovaná, na žiadnej mape by sme ju nenašli, keďže všetko bolo tajné,“ povedal Ozimy s tým, že nevieme, koľko tam bolo vojakov.
Poznamenal však, že niektorí hovoria o piatich až desiatich tisícoch. Existujú aj domnienky, že ich bolo 30-tisíc, presné počty však známe nie sú. „Vraj podľa objemu pečiva, ktoré sem objednávali, sa vyrátalo, že okolo šesťtisíc ľudí by to vedelo skonzumovať,“ dodal.
„Okrem vojakov tu v Komárne, ale aj možno v pevnosti, bývali aj rodinní príslušníci niektorých dôstojníkov. Pre nich sa tu budovala škola, bola tu so škôlkou neďaleko pevnosti. Mali tu vlastný sovietsky obchod s potravinami. A potom neskôr im bola vybudovaná aj telocvičňa a jedáleň s kuchyňou,“ upresnil riaditeľ pevnosti.
Vojaci mali samostatné izby s 15 až 17 posteľami. „Dnes to bolo, povedzme, aj 20. Počas sovietskej éry sa do jednej miestnosti mohlo zmestiť až 20 poschodových postelí, kde bývalo 40 chlapov. Takže si predstavme, aké to mohlo byť, keď sa vrátili po vojenskej službe, cvičení,“ podotkol Ozimy.
Spúšť po sovietskych vojakoch
Sovietski vojaci si svoju rodnú vlasť vzdialenú stovky či tisíce kilometrov pripomínali rôzne. Napríklad aj tak, že si ju “zvečnili” na stenách pevnosti.
„Keby tieto múry vedeli hovoriť, určite veľa histórie by povedali, no skôr nám ukazujú niekoľko vrstiev rôznych farieb alebo tapiet z rôznych novín. A na niektorých miestach môžeme vidieť aj ruské fresky alebo maľby, kde vidíme ruskú prírodu,“ opísal riaditeľ Pevnosti Komárno Andrej Ozimy.
Informoval, že poslední sovietski vojaci opustili pevnosť v roku 1990 a pri odchode mnoho vecí zničili alebo vzali so sebou. „Káble zo stien povytŕhali, aj okná, dvere,“ ozrejmil s tým, že na cestu späť do Sovietskeho zväzu vraj potrebovali jedenásťtisíc vagónov.
Po odchode Sovietov sa do pevnosti nasťahovala československá a po rozdelení republiky slovenská armáda. Posledný slovenský vojak ju opustil v roku 2003. Dnes táto unikátna pamiatka patrí mestu, postupne ju obnovujú a aj vďaka tomu dokazuje, že ešte stále nepovedala svoje posledné slovo.
„Prvý rok, keď som začal pracovať v tejto pevnosti, tak som sa obzeral a podarilo sa mi objaviť jednu kamennú tabuľu do bývalej kaplnky, ktorá bola pod omietkou. A keď sa nám ju podarilo očistiť, tak sme zistili, že bola umiestnená na 25. výročie sobáša Františka Jozefa a jeho manželky, o ktorej sme ani nevedeli, že vôbec takáto tabuľa existuje,“ povedal Ozimy.
Pripomenul, že dnes je už zreštaurovaná a dostupná pre návštevníkov. „Pevnosť, ako pevnostný objekt, na Slovensku je jediná, ktorá je prístupná návštevníkom. Ďalšia sa nachádza v Leopoldove, tam vieme, že si jednosmerný lístok môže človek zakúpiť,“ dodal.
„Sú aj ďalšie menšie pevnostné objekty, ako opevnené projekty zámku v Holíči, a potom v susednom Komárome sú ďalšie pevnosti, ktoré sa tu nachádzajú,“ uzavrel Ozimy.
