Dolinu pod Lomnickým štítom nazývali naši predkovia rovnako – Lomnická. Keď do tejto oblasti vyhnali pastieri svoje stáda, ustupujúca vegetácia spôsobila eróziu. A keď sa zmenil jej charakter, zmenil sa aj názov z Lomnickej na Skalnatú. A práve tu sa nachádza druhá najvyššie položená galéria v Európe.
Sme v nadmorskej výške 1 751 metrov. Budovu, v ktorej dnes sídli galéria Encián, postavili podľa plánov známeho architekta Dušana Jurkoviča v roku 1937. Pôvodne to bola horná stanica visutej lanovej dráhy z Tatranskej Lomnice. Neskôr slúžila aj ako údolná stanica lanovky na Lomnický štít.
Ako to vyzerá galéria Encián, priblížil v relácii Slovensko v obrazoch redaktor STVR Michal Slanička:
„Prvé pokusy o začiatok a prípravné práce sa začali už v 19. storočí, ale tam sa bojovalo medzi Slavkovským štítom a Gerlachom. Nakoniec doktor Ország, ktorý bol riaditeľ Štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici, prebojoval, že to bude z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít,“ priblížil kancelár Tatranského okrášľovacieho spolku, o.z. Patrik M. Kolesár.
„Prípravné práce začali v roku 1928. V 30. rokoch sa to rozbehlo úplne naplno. Náš úsek na Skalnaté pleso v roku 1937 spustili a Lomnický štít pre verejnosť spustili až v roku 1941,“ dodal.
V budove bola pôvodne len technika pre lanovku, neskôr k nej pristavali reštauračné a ubytovacie kapacity. „V tom čase, v 37. roku, to bol najmodernejší vysokohorský hotel v strednej Európe s centrálnym ústredným kúrením a s teplou vodou,“ poznamenal Kolesár.
Stanovište strojníka
Kolesár pripomenul, že sa tam nachádza aj jedna zaujímavosť. Na mieste kedysi bola najvyššie položená vysokohorská železnica, ktorá smerovala do hvezdárne a do observatória.
Dodnes sa tu nachádza pôvodné technické vybavenie pre prepravu turistov medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým plesom. To, že sa tu takmer nič nezmenilo, dokazuje aj dobový dokument z roku 1988.
Kancelár Tatranského okrášľovacieho spolku nám ukázal stanovište strojníka. „Je to technológia z roku 1936, tu ten strojník stál. Mal tu páky, kde ovládal rýchlosť, vstup do stanice, ovládal celú kabínu,“ opísal.
Predstavil aj prístrojový pult, ktorý mal strojník celý čas pred sebou, no zároveň videl celú trať a lanovku pred sebou. „Keď sa pozrieme na ovládací pult, tak tu videl, akú mal aktuálnu rýchlosť kabíny, aký mal príkon. Tieto malé strelky, to sú kabíny na trase, čiže oni sa posúvali, tak ako išla kabína, a tu sú naznačené ešte aj stĺpy, na ktorom stĺpe mal konkrétne kabínu,“ vysvetlil.
Najvyššie položená svätyňa v strednej Európe
V budove galérie Encián sa ukrýva ešte jeden výnimočný priestor, kaplnka zasvätená Presvätej Bohorodičke nepoškvrnenej čistoty. Táto najvyššie položená svätyňa v strednej Európe ponúka ticho, aké sa dnes hľadá čoraz ťažšie. Nie je určená len veriacim, ale každému, kto potrebuje na chvíľu spomaliť a zostať sám so svojimi myšlienkami.
„Inšpirácia bola v Dolomitoch, kde som videl kaplnky hore v dvetisíc metroch a vyššie. A povedal som si, prečo nemôže byť taká aj v Tatrách? Oslovil som s tým vladyku Jána Babjaka, vtedajšieho arcibiskupa metropolitu prešovskej archieparchie. Ten hneď povedal, že jasné, veď skúste, uvidíme,“ povedal Kolesár.
A tak vznikla kaplnka, ktorá nesie ešte jednu zaujímavosť. „Pri každej liturgii alebo omši, ktorá sa v lete koná každý týždeň, sa strieda rímska a grécka alebo byzantská,“ ozrejmil kancelár Tatranského okrášľovacieho spolku.
Ďalšie tajomstvá Enciánu
Nenechali sme sa odradiť vetrom a mínusovými teplotami zúriacimi vonku a vydali sme sa objaviť ďalšie tajomstvá Enciánu. Stoosemdesiat schodov vyhliadkovej veže bolo pre nás výzvou. Po ceste nahor sme si všimli, že ju postavili rovnakou technológiou ako parížsku Eiffelovku – nitovaním.
„Sme vo výške 1 805 metrov. Veža má zhruba 32 metrov od plesa. Bola otvorená do 60. rokov, potom tu mali vojaci nejaké retransky, takže to zavreli, keď prišli Rusi v 68.,“ informoval Kolesár.
Miesto znovu sprevádzkovali ako vyhliadkovú vežu. „Môžeme tu vidieť Francúzsku muldu, kde sa robili preteky Svetový pohár. Preto sa to volá aj francúzska, lebo tam jeden Francúz vyhral,“ doplnil kancelár.
„Potom máme Lomnické sedlo, najstrmšia zjazdovka čierna na Slovensku. Lomnický štít, Vidlový hrebeň, ktorý je najťažší lezecký hrebeň v Tatrách. Kežmarský štít, Huncovskú kopu a na východe vidíme observatórium na Skalnatom plese, ktoré vzniklo po lanovke v 40. rokoch,“ vymenoval.
Observatórium sa volá Strážca sveta a na svete ich je deväť. Strážcovia majú stále pohotovosť a ako uviedol Kolesár, sledujú meteority, ale aj iné telesá, ktoré by mohli padnúť na Zem.
Cesta na Skalnaté pleso
„Skalnaté pleso je pre návštevníkov dostupné tou najjednoduchšou cestou, a síce lanovkami priamo z Tatranskej Lomnice. Pre turistov je dostupné aj vďaka turistickým chodníkom,“ ozrejmil manažér komunikácie majiteľa Galérie Encián Marián Galajda.
Doplnil, že dôjsť sa dá aj na lyžiach. „To je informácia pre ski turistov, ktorí majú vyznačenú výstupovú trasu tiež z Tatranskej Lomnice po zjazdovkách až sem,“ podotkol.
Skalnaté pleso podľa Kolesára svoje meno nenesie „len tak náhodou“. „Už keď stavali lanovku, mali problém s vodou. Od nejakého 18. storočia je doložené, že sa tu voda stále strácala. Každý rok nemáme vodu,“ skonštatoval kancelár.
„Voda vlastne prichádza z Mŕtvych záhradok a zo žľabov, len je tu asi nejakých 170 priesakov cez morénu dole. Ona potom vychádza niekde dole pod plesom. Čiže voda sa stráca, preto sa to tu volá Skalnaté pleso,“ vysvetlil Kolesár.
Na turistami obľúbenom Skalnatom plese sa hory spájajú s umením a históriou. Galéria Encián je dôkazom, že aj vo vysokohorskom prostredí môže vzniknúť priestor pre krásu a vnútorný pokoj. Druhá najvyššie položená umelecká sieň v Európe by sa už onedlho mala stať aj sídlom múzea venovaného bývalej lanovke.
