Žijú medzi nami. Ľudia, ktorých štát kedysi označil za nepriateľov a odsúdil ich na dlhé roky väzenia, často na základe vykonštruovaných obvinení bez dôkazov a bez spravodlivosti. Hoci režim padol, nie všetky krivdy boli napravené. Súčasná legislatíva ich síce formálne uznáva za obete totality, no úplnej rehabilitácie sa nedočkali. Akoby sa dejiny zastavili na polceste, a tak títo ľudia nesú svoj trest ďalej, už nie za mrežami, ale v tichu nedopovedaných príbehov.
Február 1948. Na balkóne na Staromestskom námestí stojí Klement Gottwald. Dav jasá, demokracia končí. Od tej chvíle bude moc hovoriť z balkónov a odpor bude končiť vo väzeniach. V celej krajine sa začne tichá vojna proti vlastným ľuďom.
Vyšetrovania, procesy, rozsudky na roky, šibenice. O desaťročia neskôr stoja na balkónoch traja muži. Nie ako víťazi dejín, ale ako tí, ktorí ich prežili.
„Bolo to v roku 1981. Sedím doma v kľude a niekto klope. Idem pozrieť, vidím vonku auto – žltá Volga, ŠtB Bratislava. Dovalili sa asi štyria chlapi a začali všetko rozhadzovať. Potom prišli s celým autobusom vojakov, všetko rozhádzali, rozkopali, hľadali ďalšie dôkazy. Našli písomnosti, zobrali si to so sebou. Na druhý deň už prišli aj s trestným oznámením, že ma musia zatknúť,“ zaspomínal Jozef Sakáč z obce Hosťovce, ktorý sa v roku 1951 nenarodil do dobrých čias.
Občianske postoje pod tlakom
Jeho dedka vtedy sotili na rok za mreže a otec putoval na päť rokov do Jáchymova. Dôvod? Neplnili pofebruárové kontingenty pre miestne družstvo. Zvyšok rodiny deportovali do osady k obci Slance. Mohli byť neskôr jeho občianske postoje pod tlakom týchto udalostí iné?
„Našli písomnosti, ktoré som posielal do vysielača Hlasu Ameriky. Opisoval som životnú úroveň na Slovensku, nedostatok potravín, spotrebného tovaru, celkový úpadok kultúry národa, lebo je ubíjaná, nemožnosť vycestovať, len pre vyvolených a prijímanie poslucháčov na vysoké školy za peniaze,“ uviedol Sakáč.
Disidentom v komunistickom Československu sa v relácii Reportéri venoval redaktor Juraj Mravec:
Ťažké vyšetrovanie
„Nasledovalo veľmi ťažké vyšetrovanie v Justičnom paláci v Bratislave, obvinili ma z paragrafu 112 – poškodzovanie záujmov republiky v cudzine, to bolo vlastne len na podmienku, ale oni to prekvalifikovali po dohovore s prokurátormi na vyzvedačstvo. To znamená, že som bol špión z obyčajných listov, ktoré vlastne nikam neodišli,“ ozrejmil Sakáč.
„Súd ma odsúdil na 13 rokov do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Amnestiu prezidenta republiky som zažil v Ružomberku, odtiaľ som bol prepustený na slobodu 2. januára 1990. Odsedel som osem a pol roka z 13,“ pokračoval.
V roku 2023 bol Ústavom pamäti národa ocenený ako veterán protikomunistického odboja a o rok neskôr ho Ministerstvo obrany ČR ocenilo za odboj a odpor voči komunizmu. Sakáč podal návrh na obnovu konania na súde, aby sa konečne rozhodlo o jeho rehabilitácii.
Návrh podaný neskoro
Súd namietol, že návrh bol podaný neskoro, pretože lehota na jeho podanie uplynula v roku 2015. Ale ako mohol túto lehotu dodržať, keď štátne orgány uznali jeho odboj až o takmer desať rokov neskôr? „Doslova sa mi vysmiali,“ reagoval.
„Komunistické zločiny sú nepremlčateľné, týmto nepriamo naša súdna moc napomáha, aby boli premlčateľné. Lebo tí ľudia, ktorí to potrebujú, už zomrú, jednoducho už tu nebudú. Ďalšiu satisfakciu by som mal, ak by som mal príplatok k dôchodku a uspokojenie, že predsa len ten boj je dotiahnutý do konca,“ priznal.
„Za pána Sakáča, myslím si, že by mal konať napríklad Ústav pamäti národa, ktorý by mal jednoznačne stáť na strane prenasledovaných a podať novelu zákona o súdnych rehabilitáciách tak, aby pán Sakáč, ale aj jemu podobné prípady boli odškodnené,“ skonštatoval bývalý riaditeľ Úradu pamäti národa (ÚPN) Ondrej Krajňák.
„Problém môže nastať, ak občania zmeškajú lehoty, ktoré sú dané v zákone. A to je otázne, či kvôli niekoľkým prípadom, keď občan zmešká lehotu, je správne novelizovať zákon, pretože opakované predlžovanie lehôt v ktoromkoľvek zákone môže narúšať princípy právneho štátu,“ zhodnotil hovorca ÚPN Michal Miklovič.
Odpor voči režimu
Antieštebácky príbeh Branislava Dluhoša z Popradu nemá korene v krivdách spáchaných na jeho rodine. Jeho odpor voči režimu sa zrodil v dospelom veku, keď si uvedomil zvrátenosť systému, ktorý stál na zastrašovaní a potláčaní osobnej slobody.
Vyučený inštalatér absolvoval po učňovke dvojročnú dôstojnícku školu v Martine a skončil na posádke v Stříbre ako veliteľ batérie. „No a tam som prišiel do styku s tou hordou eštébáckych poskokov,“ povedal Dluhoš.
Lanárili ho do svojich radov, no on odmietol. „No, keď nie, tak budeš mať problém, mi povedali. Prečo by som mal mať problém. Ja to robiť nebudem, ja som vojak a nie nikoho pomocník,“ zaspomínal.
„Na každom útvare bol pracovník vojenskej rozviedky, tak ma k sebe zavolal, že mu bolo nahlásené, že nemeckým občanom podávam informácie o raketách, o rozmiestnení rakiet v Československu. To som sa nestačil diviť. Títo darebáci to takto zmotali dokopy a poďme, keď nebudeš s nami, tak budeš proti nám. To som zažil potom tri roky šikany. Mňa prestal baviť život. Keď som si uvedomil, rozmýšľal o sebe, čo to všetko ja vlastne žijem a čo tam vlastne hľadám, tak nie, toto nemôže byť normálna politika normálneho štátu. V roku 1983 som sa pokúsil ujsť cez hranice z republiky,“ opísal Dluhoš.
Pokus o útek
Faktom je, že Branislav Dluhoš vzal pokus o útek do západného Nemecka pri Tachove v štýle Jamesa Bonda. Utekal totiž s húfnicou. Počas deväťmesačného vyšetrovania ho strašili aj trestom smrti, napokon dostal 15 rokov v Leopoldove.
Do Havlovej amnestie si odsedel šesť rokov a osem mesiacov, ale poníženie sa pre neho ani vtedy neskončilo. Ponovembrové súdy mu zrehabilitovali iba necelé štyri roky. Zvyšný trest sa naďalej uchováva v jeho spise. „Som presvedčený o tom, že som mal byť rehabilitovaný celkom. Nie čiastočne,“ uviedol.
„Pán Dluhoš dostal veterána komunistického odboja ešte kým som pracoval v Ústave pamäti národa ako predseda. Zvolal som komisiu, videl som, že je tam zostatkový trest a potreboval som tento problém akosi odstrániť a podarilo sa nám. To, že nedostal odškodnenie, no tak nad tým sa treba zamyslieť a opäť zosúladiť naše zákony o rehabilitáciách súdnych so zákonmi ako napríklad fungujú v Čechách,“ konštatoval Krajnák.
Protikomunistická činnosť
„V roku 1980 som začal vyvíjať protikomunistickú činnosť. Vedel som, že tento systém je protiľudský, nedemokratický a rozhodol som sa proti tomu postaviť. Štátna bezpečnosť odhalila konanie protištátne, súviselo to aj s mojím vycestovaním do Juhoslávie, kde som sa chcel kontaktovať so západnou spravodajskou službou. Skončilo to odsúdením k 14 rokom, nakoľko som neprezradil mená ďalších spoločníkov. Celkovo som odsedel šesť a pol roka v Leopoldove a v Ilave,“ opísal František Bednár.
„Najviac mi vadilo to pokrytectvo, že ľudia sa prispôsobili tomu režimu. Ako sa hovorí, k Bohu sa modlili, k diablovi sa klaňali. V podstate Husák postavil do pozoru občanov celého štátu, ľudia žili dvojitým životom, naoko súhlasili s režimom, v skutočnosti sa zašili na záhradky a žili svojím životom,“ pokračoval.
František Bednár riadi dnes v Poprade organizáciu Svetové združenie bývalých politických väzňov a je v každodennom kontakte s krivdami z nedávnych čias.
„Ľudia, ktorí boli obeťami tohto režimu, resp. sa proti nemu postavili, neboli odškodnení tak, ako politickí väzni v 50. rokoch, ktorí boli rehabilitovaní zo zákona. Pointa bola v tom, že aktéri, ktorí sa podieľali na odsúdení týchto ľudí boli stále aktívni. Boli v justícií, robili v policajných štruktúrach, prokuratúre a tak ďalej. Odbili to jednoducho zostatkovými trestami a ľudia, ktorí sú dnes považovaní za veteránov protikomunistického odboja sú na druhej strane kriminalizovaní. Máme prípady ľudí, ktorí nedostali ani základné odškodné, ktoré bolo smiešne, pretože v tom čase to bolo nejakých 70 eur za jeden mesiac väzenia,“ vyjadril sa Bednár.
Vysoké odstupné pre príslušníkov ŠtB
Kým príslušníci ŠtB po skartovaní svojich spisov dostali vysoké odstupné vyplatené v hotovosti, politickí väzni vyšli naprázdno – s almužnou. Práve tu vidia najväčšiu krivdu. Namiesto spravodlivosti sa nedočkali ani návratu vojenských hodností, ani vrátenia zhabaného majetku.
„Na toto som chcel hlavne poukázať a preto som aj požiadal ministra spravodlivosti aj generálnu prokuratúru, aby sa novelizoval zákon o súdnej rehabilitácii, pretože nie je v súlade so zákonom číslo 125 o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu,“ prezradil Bednár.
„K novele zákona je potrebné pristúpiť aj preto, lebo ľudia, keď sa aj odvolávali a chceli mať zadosťučinenie, ktoré im zo zákona patrí, tak nestačili dva roky. Kým sa dozvedeli o tom, že takáto možnosť existuje, tak doba im bola premlčaná a preto je potrebne minimálne na päť rokov novelizovať tento zákon a znovu dať možnosť, aby sa títo ľudia mohli brániť,“ zdôraznil Krajňák.
„Ústav pamäti národa nie je účastníkom rehabilitačných konaní, avšak žiadateľom, prípadne v celom tomto procese môže pomôcť tým spôsobom, že dohľadáva archívne dokumenty vo vlastnom archíve, vie odporučiť štúdium v ďalších archívoch, slovenských alebo českých a takisto vie poskytnúť odborné konzultácie. Samotný priebeh rehabilitačných konaní je vecou súdov, prípadne je garantovaný ministerstvom spravodlivosti,“ ozrejmil hovorca ÚPN.
Právna úprava
„Právna úprava nie je postavená tak, že by osoby odsúdené v 50. rokoch boli zo zákona v plnom rozsahu rehabilitované, no osoby odsúdené v 80. rokoch nie. Nepoznáme konkrétne okolnosti prípadu respondentov, vieme sa ale vyjadriť k tomu, že medzi zákonom o súdnej rehabilitácii a zákonom o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, nie je rozpor. Z toho dôvodu ministerstvo aktuálne neuvažuje nad novelizáciou týchto zákonov,“ píše sa v reakcii ministerstva spravodlivosti.
„Narodila som sa v roku 1952 a otec Pavel Lučanský dostal rozhodnutie z Banskej Bystrice zo súdu, že ako politický väzeň bude zatvorený a odsúdený na 18 rokov väzby. Až neskôr, keď som bola dospelá, som sa dozvedela, že údajne to mala byť vlastizrada. Otca som videla prvýkrát, keď som mala osem rokov, keď prišiel z väzby domov,“ uviedla Anna Jablonovská.
Pohnuté osudy z mrchavých čias sa v niektorých príbehoch preplazili do súčasnosti. „Napriek tomu, že môj otec bol zo zákona plne rehabilitovaný a žiadosti o odškodnenie bolo možné podať len do roku 1994, bola moja žiadosť, ktorú som podala po tejto lehote, ministerstvom spravodlivosti zamietnutá,“ ozrejmila Jablonovská.
Ideologickú moc nahradila ekonomická
V prepočte by pani Anna mala dostať, ako jediná dedička po svojom otcovi, odškodné vo výške osemtisíc eur.
„Zatiaľ čo príslušníci ŠtB poberajú vysoké výsluhové dôchodky, na Slovensku mi bol priznaný dôchodok v tom čase 25 eur. Tento dôchodok som poberala štyri roky, kým mi nebol priznaný minimálny starobný dôchodok z Českej republiky. No povedzte, ako sa dá z toho žiť?“ pýtala sa.
„Vďaka tomu nešťastnému februáru 1948 sme sa vrátili 40 rokov dozadu. To, čo dakedy sľuboval Gottwald z balkóna sa nikdy nenaplnilo, pretože on všetkých ľudí oklamal. Pod zámienkou demokracie sa tu vybudoval totalitný štát, no a v novembri 1989 tú ideologickú moc nahradila moc ekonomická, moc peňazí a tou je podriadené dnes všetko. Dnes je to vyložene o sponzoroch a o peniazoch,“ dodal Bednár.
