Celý svoj profesionálny život sa venoval opernému spevu. Bol sólistom Slovenského národného divadla a účinkoval aj na mnohých zahraničných scénach. Nie je to však jediný kumšt, ktorý mu prirástol k srdcu. Má nielen zlato v hrdle, ale aj zlaté ruky.
„Som dieťa vojny, po vojne nebolo ničoho, žiadne hračky, žiadne takéto veci. Takže ako deti sme si začali sami vyrábať hračky. Keď som mal asi 13 rokov, bol prvý koník, vozík a takéto veci som si vyrábal. Pušky na gumičky, samopaly a tam začalo to rezbárstvo,“ zaspomínal emeritný operný spevák a rezbár Štefan Hudec.
Neskôr nastúpil do baníckeho učilišťa v Handlovej. Podľa jeho slov práve tam zistili, že má „hlas“ a mal by s tým niečo urobiť. A poslúchol. Vyštudoval konzervatórium.
„Potom som nastúpil do vojenského umeleckého súboru. Tam som bol asi šesť rokov a odtiaľ som urobil konkurz do Národného divadla do opery. Tam som bol necelých 20 rokov,“ povedal Hudec.
Životu pána Štefana Hudeca sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Lucia Čižmáriková:
Dláto si brával aj do divadla
Svoj barytón predviedol vo vyše 70 rolách, sú medzi nimi aj postavy Eugen Onegin či Barbier zo Sevilly. Popri milovanom speve nezabúdal ani na rezbárstvo. Dláto si brával aj do divadelnej šatne.
„Tam som prišiel do kontaktu s Vilkom Meškom, ktorý u nás spieval v zbore. Bol to veľmi príjemný človek a taký ozaj Terchovčan. Uňho som videl v ateliéri prvé, takéto krásne sochy zbojníkov. Chodil som k nemu pozerať a on raz povedal, vieš, zober si nožík a rob aj ty. Kolegovia ma prosili, že idú do zahraničia, že nejaký darček, že keramika alebo sklo sa rozbije a zase kovové veci boli ťažké. Tak som vyrábal zbojníkov aj do zahraničia veľmi často,“ uviedol Hudec.
„Potom prišla posledná štácia, celoživotná dovolenka. Tam sa začali rozvíjať aj moje rezbárske práce. Mám také obdobie zbojníkov, potom fujaristov. Teraz mám zvieratká, kozičky a ovečky a také. Neskicujem si veci, keď idem robiť, porobím si ťahy ceruzkou a už ho robím po pamäti. Mám priateľku, moju Marušku, ktorá mi to skrášli a dáva figúrkam ešte krajší punc, lebo sú ľudia, ktorým sa to strašne páči,“ pokračoval.
Výrobky sa dostali aj ďaleko za hranice
Do dreva človek nevidí a nie vždy to s dlátom ide ako po masle. To však 85-ročného Štefana Hudeca od tvorby neodradí.
„Stáva sa to veľmi často. Buď je drevo už presušené, vtedy dlátko ide a trhá všetko. Vtedy ma to veľmi hnevá, že musím celú tvár vymeniť, že vystrihnem to a zložím druhú tvár. Keď máte celú figúrku hotovú a tvar sa pokazí, tak človek to nezahodí, dá sa to opraviť,“ prezradil.
Okrem postavičiek vytvoril aj množstvo plastík a reliéfov so sakrálnou tematikou. Unikátne sú jeho maľované staré husle, ktorým dáva nový život. Drevené výrobky z jeho dielne sú i v zbierkovom fonde Slovenského národného múzea a dostali sa aj ďaleko za hranice Slovenska.
„Skoro všade, neviem, či aj v Afrike, ale tu v okolí, v Európe určite. Takže áno, veľa mojich figúrok je po svete. Rezbárstvo mi prinieslo šťastie a pokoj v živote. Upokojil som sa, ukľudnil a najradšej prídem sem do dielničky a chytím drievko, hocijaké a niečo začnem robiť,“ dodal Hudec.
