Skanzeny sú múzeá, kde môžeme spoznať, ako žili naši predkovia na vidieku, kým tam nezavítal mestský životný štýl. Jedno také miesto sme navštívili na Hornom Zemplíne. Tamojší skanzen síce nie je veľký rozlohou, ale jeho história je naozaj bohatá.
„Sme malá, útulná expozícia, takmer v centre mesta. Máme veľmi dobrú dostupnosť. Najväčším naším klenotom je určite drevený chrám s pôvodným barokovým ikonostasom,“ priblížil etnograf Vihorlatského múzea Jozef Fundák.
Kostolík sv. Archanjela Michala pochádza z 18. storočia a pôvodne slúžil veriacim v najvýchodnejšej slovenskej obci, Novej Sedlici. Premiestniť drevenú pamiatku rozhodne nebol beh na krátku trať.
„K nám do Humenného ho premiestnili v rokoch 1971 až 1974. Proces trval dlho, pretože najprv bolo nutné vyriešiť, či to vôbec pôjde. Prijalo sa rozhodnutie vtedajších funkcionárov, potom nasledovalo dohodnutie podmienok, za akých sa chrám odkúpi, podpísanie zmluvy. Až potom sa pristúpilo k spracovaniu projektovej dokumentácie,“ vysvetlil Jozef Fundák.
Chrám rozobrali na súčiastky
Keď všetko na úradoch klaplo, chrám rozobrali do najmenších súčiastok. Na novom mieste postavili základ a jednotlivé časti si vzali do parády reštaurátori.
„Po prevezení všetky trámy alebo drevené súčiastky ošetrili. Napustili ich rôznymi chemikáliami, ktoré mali konzervovať drevo, a potom podľa skladacieho plánu ho znovu postavili. Medzitým bolo nutné vytriediť niektoré súčasti, ktoré boli už poškodené, napríklad najspodnejšie časti chrámu, ktoré sa vymenili za nové kusy,“ uviedol Fundák.
Od premiestnenia v chráme nebol zvon. „Pri príležitosti 260. výročia postavenia chrámu dalo Vihorlatské múzeum odliať zvon, ktorý od roku 2025 slúži v zvonici v najvyššej veži kostolíka. Počas bohoslužby môže zvoniť,“ povedal etnograf Fundák.
Skanzen v Humennom pre reláciu Slovensko v obrazoch navštívila redaktorka Lucia Čižmáriková:
Raritné drevené strechy
Ďalším exponátom je dom s vodným mlynom z Vyšnej Jablonky. Odborníci si ho vybrali zrejme preto, že pekne ukazuje, ako kedysi ľudia prirodzene prepájali svoj každodenný život s prácou a so spôsobom obživy.
„Dom má len dva vnútorné priestory, jeden je izba, kde sa odohrával celý život, čiže jedenie, varenie, spanie, návštevy a stretávanie rodiny. Predsieň, do ktorej sa vstupuje zvonku, je zároveň aj mlynicou, čiže vnútornou časťou vodného mlyna, kde sa obyvateľ domu venoval práci a mlel múku pre celú dedinu,“ vysvetlil etnograf.
Senník v týchto končinách je špecifický tým, že sa na ňom v zvislom smere posúvala strecha podľa toho, ako ho hospodár naplnil. Buď sa zdvihla vyššie, alebo spustila nižšie. Historické stavby pokrývajú drevené šindle, ale nájde sa aj jedna slamená strecha, čo je dnes už skôr rarita.
„Slama, ktorá sa v minulosti používala, bola špeciálnej odrody. Dorastala do dostatočnej dĺžky, z ktorej sa dali naviazať snopy, ktoré sa potom nahusto ukladali a priväzovali k strešným latám, čím sa vytvorila nepriepustná vrstva,“ priblížil Jozef Fundák.
Zaujímavosťou na týchto strechách je podľa neho to, že na nich nie je komín. Dym z pece bol vyvedený len pod slamenú strechu a sadze upchávali škáry medzi slamou, čím sa stala ešte viac nepriepustnou,“ doplnil.
Expozícia má už vyše 40 rokov
Expozícia ľudového bývania a architektúry je súčasťou Vihorlatského múzea a má vyše 40 rokov. Tvorí ju 15 stavieb a sú označené podľa toho, ako postupne pribúdali.
„Stalo sa nám napríklad pri rôznych objektoch, že sa tu objavil človek, ktorý v tom dome býval. Bol tu človek, ktorého krstili v kostolíku, ktorý tu máme. Ďalší človek sa narodil v tom objekte, ktorý tu máme, čiže prepojenia skrz tie predmety a budovy sú tu doteraz,“ poznamenal Fundák.
„Keď odovzdávam informácie o týchto objektoch, napríklad o živote v minulosti, ako tam žili mnohopočetné rodiny, tak to si dnešná mládež nevie predstaviť,“ povedal etnograf.
Všetky stavby, obytné či hospodárske, ktoré v múzeu našli svoj druhý domov, pricestovali z dnešných okresov Snina, Humenné a Medzilaborce, tvoria novú malú dedinu. Aj keď dva strategické objekty by sme tu hľadali márne. „Do celkovej funkčnej skladby obce nám v tejto expozícii chýba ešte krčma a škola,“ vymenoval Fundák.
Na spoznávanie nie ľahkého, no prirodzeného a čistého života našich predkov si vyčleňte čas a rozhodne sa neponáhľajte. Je to zážitok pre starších, ale aj mladšie generácie, úsmev na tvárach školákov z Košíc, ktorých sme stretli počas nášho nakrúcania, hovorí za všetko.
