Ochotnícke divadlá okrem lásky k umeniu kultivujú i vzťahy a prinášajú radosť amatérskym hercom a rovnako aj divákom. V Sološnici na slávne obdobia ochotníkov z 20. storočia nadviazala nová generácia divadelníkov. Hrajú inscenácie z vlastnej tvorivej dielne a ich úspechy dnes už siahajú ďaleko za hranice obce.
Prvé ochotnícke divadlo vzniklo v Sološnici v roku 1919 zásluhou miestnej pani učiteľky. Amatérski herci vtedy hrali predstavenia bez pódia na štyroch sudoch v krčme. Divadelná tradícia s malými prestávkami trvá dodnes.
„Môj otec niekedy hrával v divadle, ja ako dieťa. V škole sme hrávali divadelné predstavenia. Ku každému sviatku sa nacvičovali v tej dobe spevy, tance, básničky. Takže my sme v tom tak nejak vyrastali a ja som za to veľmi šťastná, že sa to obnovilo,“ vyjadrila sa členka súboru Sološnickí divadelníci Marta Mikušová.
Kolektív vedie rodáčka z obce, režisérka Sára Zetocha Čermáková. Súbor má aktuálne 30 členov všetkých vekových kategórií.
„Naše hry sú autorské, už pri stavbe deja a scenára scenárista vie, pre koho ktorú rolu píše. Takto je jednoduchšie nám potom to aj hrať, pretože on nám to píše na telo,“ prezradila Mikušová.
Divadlu v Sološnici sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Monika Mannová:
Autor úspešných hier
Autorom dnes úspešných hier je jeden z ochotníkov Adrian Kovár. „Vždy som mal vzťah k písaniu. Či to bolo na stužkovú scenár nejaký, alebo tak. Potom som bol oslovený našou pani režisérkou, že či by som sa nechcel podieľať aj na písaní toho textu. No a tak som vyskúšal jednu inscenáciu, potom druhú, tretiu a je z toho desať,“ uviedol scenárista a člen súboru.
Adrian Kovár a spoluautori píšu hry v miestnom dialekte – záhoráčtine. Námety čerpajú z histórie obce a života jej obyvateľov. „Inšpirujeme sa kronikou, udalosťami, ktoré sa diali v obci, ktoré prebehli, či to bola prvá svetová, druhá svetová vojna,“ pokračoval Kovár.
V inscenácii Jak to celé začalo vyrozprávali príbeh prvých ochotníkov z roku 1919. Cesta k slobode opisuje osudy Sološničanov, ktorí sa rozhodli emigrovať na západ. Významným projektom bola aj hra Zápisník.
„To bol veľmi silný, emotívny príbeh z prvej svetovej vojny, kde občan od nás, Michal Bakan, si písal zápisky, ktoré sa po sto rokoch našli a z nich sme vytvorili tento scenár, ako on prechádzal frontom a čo sa dialo v dedine medzi tým, tak sme to poprepájali tie obrazy,“ ozrejmil scenárista.
„Mladí ľudia dnes odkiaľ by čerpali tie informácie, čo sa tu kedysi dialo. Je to taký nenásilný spôsob, ako oboznamovať súčasné generácie s minulosťou,“ povedala Mikušová.
„Toto vidím, že je naša akoby jedinečnosť, že píšeme o histórii a čo sa stalo nám a tých ľudí tak s tým oboznamujeme,“ uviedol člen súboru Samuel Kovár.
Prvý významné úspechy
Nasledovali ďalšie inscenácie i prvé významné úspechy. S hrou Karanténa získali divadelníci druhé miesto na prehliadke neprofesionálneho divadla Belopotockého Mikuláš a ocenenie za regionálny a tradičný prínos. Šťastie skúšajú pravidelne aj v iných súťažiach.
„Keď nepostúpime, tak neplačem. Možno tí druhí postúpia a tým držím zase palce,“ vyhlásil člen súboru Oliver Kovár.
Veselohra Šoferák priniesla divadelníkom prvé miesto na regionálnych „Konfrontáciách“ v Stupave. Vrátili sa v nej do roku 1974, keď si 40 miestnych žien hromadne spravilo vodičský preukaz.
Najnovším a opäť úspešným projektom je hra Majsterky, ktorá opäť zabodovala na divadelných Konfrontáciách a z druhého miesta postúpila na celoštátnu prehliadku Belopotockého Mikuláš.
Zahrať si na veľkých doskách
Tieto úspechy priniesli ochotníckemu súboru aj možnosť zahrať si na veľkých doskách, ktoré znamenajú svet, kde hrajú profesionáli.
„Boli sme pozvaní do divadla Astorka a veľmi sme si to užívali a bolo to náramné. Hrať na takýchto veľkých doskách a prezliekať sa v šatniach, kde majú herci svoje veci. Bolo to veľmi milé,“ zaspomínal scenárista.
Aby ochotnícke divadlo žilo, potrebuje veľa nadšenia, času a spolupatričnosti. Nie je to len o úspechoch, ale o živej komunite, spoločnej tvorivosti a láske k rodnej obci.
„Snažíme sa tak, aby každý dostal priestor v inscenácii. Keď len malú rolu, takže každý si zahrá u nás,“ dodal scenárista.
„Skúsili sme asi všetko, mali sme tu komédie, mali sme tu všelijaké vážne inscenácie. Ešte sme v našom divadle neskúsili niečo také ako improvizácia, takže možno by nás to prekvapilo a možno by to bolo zaujímavé,“ uzavrela členka súboru Zara Danielová.
