Tisíce obetí, desaťtisíce zranených, nezvestní a ďalší ľudia bez strechy nad hlavou. To je smutná realita Venezuely po ničivom zemetrasení, ktoré ju postihlo 24. júna.
Svet sa okamžite zmobilizoval a pomoc tejto krajine vyslalo aj Slovensko. Do postihnutej Venezuely odišiel dvadsaťčlenný záchranný tím, pätnásť hasičov a piati horskí záchranári. Medzi nimi boli aj štyria psovodi so psami.
Horský záchranár Michal Pavlovič spolu so svojím štvornohým kolegom Zerom prvýkrát zasahovali v zahraničí a hneď pri jednej z najnáročnejších katastrof. „Bol tam chaos, zúfalstvo a potreba nájsť svojho príbuzného,“ opísal svoje prvotné pocity, keď dorazili do epicentra ničivého zemetrasenia.
V štúdiu sme sa stretli v marci tohto roka, keď sme sa rozprávali o vašej práci. V tom čase ste ešte nemali skúsenosť so zahraničnou misiou, dnes ju už máte. Aké to bolo? Ako ste sa dozvedeli, že pôjdete do Venezuely?
Bolo to naozaj zaujímavé, veľa nových vecí nám to dalo a máme na čo spomínať. Prvú informáciu som dostal z médií o tom, že bolo zemetrasenie, kde máme nejakú skupinu.
Informáciu od nášho šéfa kynológov Horskej záchrannej služby som dostal v piatok ráno, že mám poslať svoj pas, pas psa a možno pôjdeme. Stále som tomu neveril, ale začalo sa to ukazovať do večera, že naozaj by sme tam mali v nedeľu odletieť.
Celkom rýchlo ste sa museli zmobilizovať. Ani na sekundu ste nezapochybovali?
Už v piatok poobede sme si začali baliť veci, pripravovať sa, všetky povinné očkovania sme skontrolovali, psy mali nejaké veterinárne kontroly, aby sme boli schopní odletieť v nedeľu ráno. A myslím si, že nikto z celého tímu ani na sekundu nezapochyboval. Trénujeme tie psy na to, aby sme raz mohli pomáhať.
Do Venezuely ste leteli desať hodín lietadlom ministerstva vnútra. Ako vyzerala preprava?
Keď sme začali vzlietať, uvedomil som si, že už to všetko vyšlo a že sa tam dostaneme. Ten let bol dosť dlhý. Obávali sme sa hlavne o psov, ako to zvládnu, ale, našťastie, zvládli to bravúrne a bez problémov. Boli s nami na palube a boli prepravovaní v prepravkách s tým, že keď bolo treba, dali sme im napiť. Vedeli si chvíľu pobehať a zase šli do prepraviek.
Na Azorských ostrovoch sme mali prestávku, kde lietadlo dotankovalo a personál letiska bol ochotný a umožnil nám ich tam aj vyvenčiť.
Čo ste si všimli ako prvé, keď ste doleteli na miesto?
Bolo veľké teplo a vlhkosť oproti našim podmienkam, takže aj psom bolo teplo. Potom sme išli do koordinačného centra, kde šéf za Hasičský a záchranný zbor vybavil všetky povolenia. Dostali sme prideleného jedného generála od vojakov, ktorý sa o nás mal celý čas starať.
Na letisku nás nabrali do áut a išli sme na miestne ihrisko, kde stanovalo viacero týchto záchranárskych tímov z Európy aj z celého sveta. Tam sme si spravili zázemie a išli sme oddychovať kvôli časovému posunu a dohodli sme sa, že čo najskôr, ak to bude možné, sa budeme snažiť nasadiť celý tím aj psov. Na druhý deň v skorých ranných hodinách sme išli prvýkrát do epicentra.
Na zahraničnej misii ste boli prvýkrát. Čo ste si všimli? Ako to tam vyzeralo?
Bolo vidieť veľmi veľa ľudí, ktorí spali na ulici. Bol tam chaos, panika a ako sme išli do epicentra, kde to bolo celé spadnuté, tak bolo vidieť aj zúfalstvo ľudí, ako hľadajú svojich príbuzných.
Ako vyzerala vaša práca na mieste?
Každý tím dostal pridelenú ruinu, ktorú mal prehľadávať. My sme dostali dve bytovky. Hneď ako sme prišli, bol tam nejaký pán, ktorý ma ťahal a ukazoval mi, že tam je jeho žena a dve deti. Ukazoval, v ktorých častiach a my sme to celé mali prehľadať a vylúčiť, či tam je živá osoba. V tejto budove, žiaľbohu, boli len mŕtve osoby.
Domáci tam behali po ulici a hľadali svojich príbuzných. Bol tam chaos, zúfalstvo a potreba nájsť svojho príbuzného. Venezuela je kresťanský štát. Boli radi, keď sme našli aj telo a vedeli svojho príbuzného potom pochovať.
Vy zachraňujete, respektíve pátrate po ľuďoch, ale aj tu na Slovensku. V čom sa líšila práca tam oproti tomu, čo zažívate denne?
Hlavný rozdiel bol v tom chaose a extrémnom počte ľudí, ale aj to teplo. Psy tam úplne inak vládali. Tu keď ideme hľadať, väčšinou hľadáme jednu osobu. Tam ich bolo extrémne veľa a snažili sme sa nájsť aspoň nejaké živé telo.
Boli ste neustále ohrození tým, že ruiny na vás mohli spadnúť. Ako ste to zvládali?
Vždy, keď sme prišli na miesto, ktoré sme mali prehľadávať, museli sme pozrieť okolie a dohodnúť sa, kde bude base camp (základný tábor, pozn. redakcie) a kde sa budeme striedať. To bolo dôležité od nášho veliteľa. Väčšinou sme to opáskovali, strážili nás vojaci.
Boli to veľké emócie, lebo prvýkrát som videl takú veľkú katastrofu. Boli sme akurát v aute, keď som videl okolo utekať ľudí. Najprv som nechápal prečo, no až neskôr som zistil, že bol akurát dotras.
Koľko hodín ste boli v teréne a kedy ste mali čas na oddych?
Snažili sme sa byť čo najdlhšie v teréne, lebo išlo doslova o život. V skorých ranných hodinách sme začínali a do neskorých večerných hodín sme tam boli. Pár hodín sme prespali a pokračovali zase ďalej.
Slovenskému tímu sa za päť dní nepodarilo nájsť žiadneho preživšieho. Videli ste, že iné tímy našli niekoho živého v troskách?
Áno. Tímy z Jordánska, ktoré boli v base campe, našli živých. Človeka to motivovalo, že ešte stále je šanca, že môžeme niekoho nájsť. V ruinách však nešlo ani o to nájsť živých ľudí, ale išlo o vylúčenie toho, že sa tam nikto živý nenachádza, aby mohli pokračovať v ďalších prácach na sutinách.
Zero bol jeden zo štyroch psov, ktoré tam pôsobili zo Slovenska. Ako zvládal túto prácu? Asi to bolo tiež odlišné od toho, na čom ste trénovali.
Určite. Takáto vec sa nedá natrénovať. Vieme to len nasimulovať čo najbližšie k takýmto podmienkam. Psy to podľa mňa zvládli veľmi dobre.
Kvôli teplu a prachu bola doba vyhľadávania skrátená. Hľadali nejakých desať, pätnásť minút, potom sa striedali a išiel ďalší. V base campe si oddýchli, dostali napiť a mohli byť zase nasadení.
Ako vyzerala vaša tímová práca so Zerom? Bolo to odlišné od toho, čo robíte bežne? Ako ste ho motivovali pracovať?
Tieto ruiny trénujeme, takže bolo to veľmi podobné. Ale napríklad keď trénujeme na Slovensku, tie psy sú viac samostatné. Tu sme museli dávať pozor, aby pes nebol ohrozený a aby sme ho stále mali na dohľad. Pes je rád, keď dostane loptičku alebo jedlo, takže takto som ho motivoval.
Po návrate ste si dopriali nejakú rekonvalescenciu? Potreboval aj Zero oddych?
Zatiaľ nie, ale určite budúci mesiac si niečo doprajeme. Teraz som sa vrátil z výcvikového strediska Lešť, kde sme boli psov trochu namotivovať a napraviť nejaké chyby. Čo sa týka Zera, ten pár dní oddychoval, ale teraz už je späť a vie byť zase nasadený.
Za vašu prácu ste dostali ocenenie od venezuelskej viceprezidentky, takisto od tamojšej vlády. Ako to vnímate?
Pani viceprezidentka bola veľmi milá. Tiež bolo vidieť, že je veľmi vďačná, že sme aj ako ostatné záchranné tímy prišli. Bolo pekné od nej, že nás prišla osobne dvakrát pozrieť, a to v prvý deň, keď sme prišli a v posledný deň, keď sme odchádzali, kedy nám aj psom dala štátne vyznamenanie.
Znamená to pre mňa určité zadosťučinenie, že to má zmysel robiť. Bolo super, že si nás všimli, ale robili by sme to aj bez toho.
Ako plánujete naložiť so skúsenosťami, ktoré ste si z Venezuely odniesli?
S kolegami si robíme rekapituláciu a chceme si spraviť posedenie, na ktorom si vyhodnotíme, čo sme urobili dobre, čo zle. Tak sa človek najlepšie učí.
Vychovávame si aj ďalšie psy. Ja si teraz vychovávam šteniatko, ktoré plynulo nahradí Zera a bude vedieť byť tiež nasaditeľné pri takýchto nešťastiach.
