Pamätníkov Slovenského národného povstania, ktorí môžu o svojich zážitkoch rozprávať z vlastnej skúsenosti, je dnes už len málo. Jedným z nich je Vladimír Strmeň, ktorý sa do bojov zapojil ako šestnásťročný.
Deväťdesiatosemročný účastník SNP svoje spomienky dodnes odovzdáva mladým ľuďom a stretáva sa pritom aj s nečakanými otázkami.
Študenti sa pána Strmeňa pýtajú najmä na technické veci. Zaujíma ich, akú mali účastníci SNP výzbroj či akým systémom strieľal mínomet „Kaťuša“. Strmeň si spomína, ako bol mínomet montovaný na nákladných autách. „Malo to také koľajnice, na konci ktorých bola umiestnená mína a elektricky sa odpaľovalo,“ vysvetlil.
S Vladimírom Strmeňom sa v relácii Aktuálne :24 rozprávala redaktorka STVR Melánia Ďuríková:
Strmeň priznal, že na niektoré otázky nevedel odpovedať. Niektoré boli podľa neho „protichodné“, ako napríklad otázka „Či mal rozum a cit strieľať do nemeckých vojakov“. Strmeň vysvetlil, že tu nemali čo robiť. „Tu sme my doma. Slovensko je naša krajina,“ odpovedal. „Žili tu naši otcovia, praotcovia, dlhé roky, tak čo oni tu mali u nás. Tak sme ich museli vyhnať,“ dodal.
Podľa účastníka SNP je potrebné hovoriť s mladou generáciou o tom, aké to bolo, keď sa rodila sloboda. Ide podľa neho o to, aby mali „živé predstavy“, že pri bojoch padali mladí chlapi a jeho mnohí priatelia neprežili.
Počas prvých piatich rokov po skončení vojny boli spomienky pre Strmeňa ťažšie. „Niekedy prišli zvlášť, keď boli výročia Slovenského národného povstania, tak som si pospomínal na padlých priateľov, ktorí mi podávali náboje,“ spomínal Strmeň.
