Na hlavný obsah

Šľachtic Kálnássy dal vybudovať pre milovanú ženu kaštieľ. Schátranú stavbu teraz získal jeho potomok, ktorý je architektom

Prvé písomné zmienky o dedine Kalnište sú z roku 1363.

Kaštieľ Kalnište
Zachovaný kaštieľ v Kalništi. Foto: STVR

Koncom 18. storočia v obci neďaleko Prešova dal šľachtic Alexander Kálnássy pre svoju milovanú vybudovať kaštieľ. Po odchode rodiny z obce a po smrti jeho posledného majiteľa pamiatka chátrala. Nedávno túto rozpadnutú stavbu získal architekt, ktorému v žilách koluje modrá krv slávneho rodu a je pripravený vrátiť jej zašlú slávu.

„Nachádzame sa v dedine, ktorá sa volá Kalnište. Prvé písomné zmienky sú z roku 1363. Má už za sebou veľa storočí a vznikla tu vďaka mojim predkom. Bol to rod Kálnássy, ktorý sa v období tatárskych vpádov do Uhorska nejakým spôsobom angažoval v pomoci kráľovi Belovi IV. Za ich zásluhy boli povýšení do šľachtického stavu a dostali tieto majetky k dispozícii. A oni sa tu usídlili,“ povedal potomok a architekt Oliver Kálnássy.

Kaštieľ tu stojí už vyše 250 rokov a ako svoje zemianske sídlo ho nechal vybudovať Alexander Kálnássy.

Kalnište
Zachované maľby na stenách kaštieľa.Foto: STVR

„Zachovaná je fotka nápisu, ktorý bol nad vstupným portálom, kde sa latinsky píše, že kaštieľ bol postavený na tú počesť, že si do rodiny priviedol Júliu Ujházy, to bola jeho žena. Tak mi to prišlo také romantické, že vtedy sa stavali domy pre svoje manželky,“ povedal Kálnássy.

Moderná stavba

Na tie časy to bola moderná stavba, mala napríklad samostatnú kúpeľňu či ústredné kúrenie. „Dole sú pivnice a v stredových stenách sú mohutné komínové systémy, ktoré v tej pivnici boli vykurované a teplý vzduch v tých dutinách stredovej steny sa rozvádzal po celom kaštieli,“ ozrejmil architekt.

Rekonštrukcii kaštieľa sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Lucia Čižmáriková:

Zdroj: STVR

„Mali tu záchod, kúpeľňu, ale samozrejme, bez tečúcej vody. Vždy sa musela voda ohriať a priniesť do nejakého lavóra, ale na to už boli vyčlenené miestnosti. Interiér bol tiež zdobený, boli tu klenuté priestory, miestnosti, tie sa väčšinou zase zdobili rôznymi štukami. V našom prípade teda i vymaľbou,“ dodal.

Keby múry kaštieľa vedeli rozprávať, dozvedeli by sme sa nielen o tom, ako sa v ňom žilo, ale aj o osudoch rodu Kálnássy. Poslední sa odsťahovali na začiatku 20. storočia do Prešova a do Košíc. Objekt postupne osirel. Po vojne si ho na bývanie rozdelili štyri miestne rodiny.

„Ľudia, ktorí tu žili po vojne a museli sa o seba starať, tak túto budovu využívali hospodársky. Hlavne pivnicu, ktorá je pod celým kaštieľom, kde si jednak skladovali veci, zeleninu, ale v jednej časti i chovali dobytok,“ uviedol Kálnássy.

Kaštieľ začal pustnúť

„Ľudia si postavili svoje domy a kaštieľ nechali tak. Začal zase pustnúť. Aj počas komunizmu sme tu párkrát prišli na výlet, kde mi otec ukazoval, ako chlapcovi, že toto bol kaštieľ našich predkov. Potom sa slávnostne zmenil režim a zase sme sa vrátili s otcom do dediny,“ vysvetlil.

„Bolo to už porevolučné obdobie, takže sme sa mohli o to začať trošku viac zaujímať. Samozrejme, otec už v tej dobe plánoval, že by sme to zachránili a kaštieľ opravili, a nejakým spôsobom udržali. V tej dobe mal ešte strechu, ešte to vyzeralo ako budova a mal tú snahu, ale nepodarilo sa mu to majetkovo vysporiadať. Potom svoje sily venoval iným smerom, lebo v tej dedine sme, samozrejme, mali rodinný cintorín s hrobkou, ktorý tu stále dodnes je,“ doplnil Kálnássy.

Kalnište
Fotografia pôvodného kaštieľa.Foto: Oliver Kálnássy

Stojí tam aj zvonica a v nej zvon, ktorý nechal v 18. storočí odliať ich predok Alexander. Kedysi bola drevená, tá však zhorela.

„Miestni obyvatelia ten zvon zachránili. Počas druhej svetovej vojny ho niekde dobre schovali a nebol pretavený na nejaké náboje, takže po vojne sa zase vrátil. V tých deväťdesiatych rokoch, keď sme sa sem vrátili a oni nám ukázali ten zvon, ktorý mali uschovaný celé tie roky, myslím, že v požiarnej zbrojnici bol uschovaný, tak vznikol projekt, že poďme postaviť zvonicu, zreštaurujme zvon a zase nech nám tu zvoní pekne. Tak môj otec vtedy naprojektoval túto stavbu. Bolo to v roku 1993, kedy bolo výročie prvej písomnej zmienky o obci. Obec postavila zvonicu, bola pekne vysvätená a zvon sa zavesil navrch,“ priblížil Kálnássy.

Nevzdával sa svojej myšlienky

Nezostalo len pri záchrane zvonice, rovnako silná bola túžba zachrániť samotný kaštieľ. Otec pána Olivera sa svojej myšlienky nevzdával ani na sklonku života.

„Aj v tom ťažkom, chorom stave, keď už ležal na posteli, tak zburcoval brata, starostu, tých ľudí, na ktorých boli prepísané podiely na kaštieli, vyplatili ich a povedal, že to musíme zachrániť. Tak som to urobil, lebo tak sa to má robiť pre predkov, ktorí vám umrú,“ zhodnotil potomok Kálnássy.

Dnes sa začala písať nová kapitola kedysi národnej kultúrnej pamiatky. Zo zoznamu ju vyškrtli v roku 1994 pre jej zlý stav. „Staronový“ majiteľ má v pláne dostať do nej život, aby si ľudia ku kaštieľu opäť našli cestu. Minimálne tak, ako v starých dobrých kálnássyovských časoch.

„V tej dobe tam ľudia vedeli prísť, lebo tam žil zeman. Mali nejaké vzťahy, mnohí z miestnych obyvateľov tam slúžili. Mám od nich aj historky, že ich mali veľmi radi. Keď sa to zase dedine vráti, samozrejme v inom poňatí, nebude tu už sedieť zeman, ktorý ich bude obhospodarovať, ale poskytne sa priestor napríklad na rôzne aktivity.

„Využijeme to pre druhých. Verím, že to pritiahne ľudí zvonku, málokto vie o takejto malej dedinke. Od nás sa už nikam nedá ísť, len do kopca. Môžu si urobiť peknú prechádzku. Možno tu vznikne kaviareň, nejaká cukráreň, možno budeme piecť kalništské buchty, nápadov sú mraky,“ uzavrel Kálnássy.

Moje odložené články

    Viac

    Najčítanejšie

    Nové v rubrike Slovensko