Košikára by ste v jej rodine hľadali márne. K prútom ju priviedla náhoda. Na stredoškolskom sústredení ju profesor naučil pliesť korbáče a dnes dokáže zhotoviť krásne a užitočné veci. Prútie si dokonca aj sama pestuje.
“Vŕba, ktorá rastie voľne v prírode, je vhodná na pletenie, ale potom je aj taká, ktorá nie je vhodná a láme sa. Preto vŕby, ktoré sú vhodné, nelámu sa, majú štíhle a krásne dlhé výhonky, si košikári vysadili v záhradách, aby za nimi nemuseli chodiť ďaleko. Postupne sa vyvinul spôsob pestovania vŕby do riadkov ako zeleninu v záhrade,“ vysvetlila košikárka Erika Rudíková.
Majsterka Rudíková si pestuje 15 odrôd prútia, pričom každé má inú farbu, ohybnosť či vzrast. „Na to, aby sme zistili, či je vŕba vhodná, si treba odstrihnúť konárik a ohnúť ho do pravého uhla, či sa nezlomí,“ uviedla košikárka.
Prútie sa strihá v zime. Medzi opadaním lístia a opätovným prúdením miazgy sa vŕbe neublíži a košikári majú istotu, že dlhé prúty vyženie aj o rok.
„V dohľadnej dobe, kým je to ešte relatívne ohybné, to musíme potriediť podľa veľkosti, aby sme si veľmi ľahko vedeli vybrať na menší kôš menšie prútie, na väčší kôš väčšie prútie. Keď už prút vyschne, tak sa to veľmi zle triedi,“ povedala pani Erika.
Tri druhy košíkov
Keď sa košikárka púšťa do práce, suchý materiál si musí najskôr namočiť. Prútie v kôre, ktoré sa používa na exteriérové výrobky, sa namáča aj dva týždne. Tomu bez kôry stačí pár hodín.
Pani Erika používa špeciálnu vaňu, ktorá vodu zohrieva, čím sa skráti čas namáčania na dva dni. Navyše sa vyhubia všetky zárodky drevokazného hmyzu.
„Začala som s tradičnými slovenskými košmi, výrobkami, technikami. V dnešnej dobe sa už tie tradičné výrobky až tak veľmi nepoužívajú v záhradách. Človek skôr hľadá estetiku v prútí,“ priblížila pani Erika.
Vysvetlila, že pletie tri druhy košíkov. „Jeden druh je taký, že kôš má dno, do ktorého sa napichávajú stojáky. Okolo nich sa opletá a vzniká stena koša. Zo stojákov sa potom spraví vrch,“ priblížila.
Ďalším druhom sú tzv. rámové koše. „Nemajú dno ako také, ale kôš vypletáme tak, že máme nejaký rám a v ňom máme rebrá. Príkladom takého koša je gondola,“ uviedla. Na Slovensku sa podľa nej často používalo aj opletanie skla.
Absolvovala kurzy v zahraničí
K slovenským spôsobom pletenia pani Erika neskôr pribrala aj techniky zo sveta. Absolvovala kurzy v Belgicku, vo Francúzsku aj Veľkej Británii. Vďaka tomu majú jej výrobky nezameniteľný rukopis. „Často robím dekoratívne koše, pri ktorých je použitý írsky výplet na stenu. Vyzerá to veľmi príjemne, ale stále je to kôš,“ skonštatovala pani Erika.
Postupom rokov sa zo žiačky stala majsterka a dnes nielen doma v Očovej, ale aj v Ústredí ľudovej umeleckej výroby iných priúča remeslu. Pletenie z prútia učarovalo aj jej deťom.
„Mám tri deti a všetci vedia krásne korbáče. Dcéra vie aj koše, okrúhly aj oválny. Stredný syn vie okrúhly kôš a ten najmladší syn ostal pri korbáčoch,“ povedala pani Erika. Z prútia sa podľa jej slov dá vyrobiť čokoľvek. „Od nábytku cez pletené ploty, rôzne druhy košíkov, poličky, všetko,“ povedala.
„Po druhej svetovej vojne sa to nástupom plastov veľmi zredukovalo. Snažím sa, aby sa košikárska tradícia zachovala. Práca s týmto prírodným materiálom je veľmi ozdravujúca. Keď je človek unavený alebo keď má veľa stresu, toto je relaxačná činnosť. Všetko vypnete a sústredíte sa len na prácu s materiálom. Je to veľmi príjemné a odporúčam každému, aby vyskúšal,“ skonštatovala pani Erika.
