Vojna v Bosne a Hercegovine bola najkrvavejšou kapitolou rozpadu Juhoslávie. Počas viac ako troch rokov si vyžiadala viac než 100-tisíc mŕtvych a státisíce ľudí museli opustiť svoje domovy. Takmer od začiatku konfliktu, ktorý nasledoval po vyhlásení nezávislosti krajiny v marci 1992, sa viedli rozhovory o tom, ako ho ukončiť, najrôznejšie dohody o pokoji zbraní však vydržali len krátko.
Situácia sa zmenila až v roku 1995. Najprv začalo 12. októbra platiť prímerie a v novembri na leteckej základni v americkom Daytone podpísali dohodu o mieri.
Korene konfliktu, ktorý sa začal na jar 1992, je nutné hľadať hlbšie v minulosti, napríklad počas druhej svetovej vojny. Hornatá Bosna ovládaná ustašovským Chorvátskom sa stala dejiskom ťažkých bojov a tiež masakrov. Tie v mnohých prípadoch nemali na svedomí Nemci, ale ich miestni spojenci.
Počas vlády komunistickej strany, ktorá založila novú Juhosláviu na étose partizánskeho odboja, bratstva a jednoty, sa však o vinníkoch skôr mlčalo a historická nevraživosť zostávala skrytá.
Na povrch vyplávala začiatkom 90. rokov minulého storočia, keď po rozpade Sovietskeho zväzu začala erodovať aj juhoslovanská federácia. Po krátkych bojoch v Slovinsku a vojne v Chorvátsku sa v roku 1992 konflikt prelial do Bosny. Žili tam pravoslávni Srbi, katolícki Chorváti a islam vyznávajúci Bosniaci.
Išlo o nezávislosť
Zatiaľ čo Bosniaci a Chorváti presadzovali vyhlásenie nezávislosti, Srbi boli proti. Keďže tvorili len menšinu obyvateľstva, nemohol ani srbský bojkot referenda o samostatnosti zo začiatku roku 1992 na veci nič zmeniť.
Nedlho potom, ako sa voliči (moslimskí a chorvátski) rozhodli pre nezávislosť, vypukli v Bosne prvé potýčky, ktoré čoskoro prerástli do občianskej vojny. V nej mali dlho navrch Srbi, ktorým na samom začiatku konfliktu pomáhali jednotky Juhoslovanskej ľudovej armády, stiahnuté zo Slovinska a Chorvátska.
Pomoc však neskončila ani vtedy, keď federálne vojsko v máji 1992 odišlo do zvyšnej Juhoslávie. Bosnianskym Srbom totiž zanechalo na mieste výzbroj.
Tí postupne ovládli dve tretiny krajiny. Do kariet im hrali aj rozbroje medzi doterajšími spojencami, teda Bosniakmi a Chorvátmi, ktoré ukončila až dohoda podpísaná v marci 1994. Cestu k rokovaniam o mieri však otvorili len vojenské zásahy proti srbským silám, vyvolané masakrami civilistov vrátane povraždenia zhruba osemtisíc moslimských mužov v Srebrenici v lete 1995.
Zasiahli lietadlá NATO
K rokovaciemu stolu bosnianskosrbskí predstavitelia (a ich belehradský protektor Slobodan Milošević) zasadli až po tom, čo lietadlá Severoatlantickej aliancie počas augusta a septembra zaútočili proti ich ťažkým zbraniam, radarovým staniciam a komunikačným zariadeniam po celej Bosne.
Dohodu o prímerí podpísali v októbri 1995. Bola výsledkom diplomatickej ofenzívy medzinárodného spoločenstva, najmä amerického vyjednávača Richarda Holbrooka.
Výsledkom rokovania bolo nielen 60-dňové prímerie, ale aj skutočný koniec vojny, ktorá krajinu sužovala od roku 1992. Na základe dohôd, uzavretých v novembri 1995 v Daytone, Bosna získala tiež nové politické usporiadanie.
Rozdelenie na moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny (51 percent územia) a Republiku srbskú (49 percent územia), nad ktorými stoja len slabé ústredné orgány a vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva, platí aj v súčasnosti.
Administratívne rozdelenie Bosny a Hercegoviny, ktoré do veľkej miery kopírovalo výsledky vojnových operácií, mnoho ľudí vnímalo ako dočasné riešenie. Po 30 rokoch sa však čoraz silnejšie ukazuje, že priehrady medzi jednotlivými národmi nielen že nezmizli, ale niekedy ešte posilnili.
Napríklad do bývalého domova, ktorý sa ocitol na cudzom území, sa vrátil len málokto. V poslednom čase sa čoraz hlasnejšie ozývajú najmä zo srbskej strany hlasy, ktoré považujú Bosnu a Hercegovinu za mŕtvy štát.
Krajina, kedysi vnímaná ako príklad pokojného spolužitia troch rôznych národov a náboženstiev, v súčasnosti čelí etnickému napätiu a hospodárskym ťažkostiam, vysokej nezamestnanosti a všeobecnou strate ilúzií.
To všetko sprevádza veľký úbytok obyvateľstva, ktorý sa začal už počas vojny. V roku 1991 žilo v Bosne a Hercegovine takmer 4,4 milióna obyvateľov. Sčítanie z roku 2013, prvé a doteraz jediné povojnové, dospelo k číslu 3,5 milióna obyvateľov. Reálne však žije v krajine ľudí ešte menej.
