Hovorí sa, že zvonce sú ako ľudia, majú telo, hlavu, srdce a hlas. A hoci sa môže zdať, že na prvý pohľad sú niektoré rovnaké, predsa je každý iný.
„Vyrastal som na dedine, v rodine, kde sa ešte hospodárilo, kde sa chovali domáce zvieratá, kravičky, ovečky. Nám dali na starosť malé barance, jahňatá, cez prázdniny, hlavne v letnom období pásť. Keď kŕdeľ, tá črieda ovečiek, išla po kopci popri dedine a mala zvonce, ja som zostal stáť a počúval hlas tých zvoncov, až kým nezašli za kopec, stratili sa mi v doline. Ale čakal som, kým vyjdú na druhú stranu a znova som sedel a počúval,“ zaspomínal si zberateľ zvoncov a spiežovcov Ľudovít Renko.
Milá spomienka z detstva stála pri zrode súkromnej zbierky. Krásne vyleštené zvonce a spiežovce má pán Renko vystavené ako malé múzejné exponáty. Pozná ich príbehy a staré poškodené kúsky vracia naspäť do života.
„Keď sa mi dostane do rúk, či už podarovaný alebo iným spôsobom, a je trocha poškodený alebo prehrdzavený, nemá srdiečko, nemá šibeničku, na ktorej visí, tak sa ho snažím poopravovať a dodať, vyrobiť mu to, aby bol kompletný,“ povedal pán Renko.
Všetko sa naučil sám
Postupne k nim začal vyrábať aj kožené pracky. S úsmevom vraví, že sa všetko naučil sám, podľa vzoru, ktorý videl na obrázku či fotografii.
„Neučil ma to nikto. Mám pocit, že mám remeselnícky cit v rukách, tak som začal sa s tým zaoberať. Zlepšovalo sa to, až možno to došlo do tohto času, že dokážem vyrobiť a zhotoviť pracky. Z toho vznikla potom aj tá zbierka, lebo zvoncov pribúdalo, a tak som sa snažil robiť túto izbu samostatne kvôli týmto zvoncom, aby to bolo zjednotené, aby zostalo dačo aj keď pôjdem na druhý svet,“ prezradil zberateľ zvoncov.
Zberateľovi zvoncov sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka STVR Lucia Čižmáriková:
Zvonce pomáhali bačom
„Rozdiel medzi zvoncami a spiežovcami je v tom, že spiežovce sú odlievané z kompozície. Kompozíciu si odborníci majstri vedeli vyrábať aj sami z medi, z cínu, poprípade striebra. Potom nasledovala úprava povrchová, vzorovanie a tak. Zvonce sú plechové, ktoré vyrábali kováči. V minulosti bola najväčšia manufaktúra kováčov na Slovensku v Jelšave. Zvonkárstvo sa veľmi prevádzalo. Zvonce sa odtiaľ vyvážali údajne až do celej Európy. Boli tak kvalitné a dobré,“ vysvetlil pán Renko.
Ovčiarske zvonce boli odjakživa neodmysliteľnou súčasťou salaša. Pomáhali bačovi pri obriaďovaní stáda, rovnako tak ako ovčiarsky pes či dobrá palica.
Zberateľ zvoncov nám porozprával aj o pastierskej palici, ktorú používali pastieri. „To sa už teraz nevidí. Snažil som sa ju zohnať, ale nebolo kde. Tak som sa ju pokúsil vyrobiť sám. Je z lieskového dreva, ktoré som varil v hrnci s vodou pol dňa, moklo to a formoval som mu formu medzi ovocným stromom, medzi haluzami. Tam bola určitý čas, kým nevyschla,“ opísal pán Renko.
Zvuk zvoncov pomáha pastierom udržať stádo pohromade, nájsť stratené jedince a čiastočne odrádza predátorov. Svoje náhrdelníky majú aj ovce domáceho pána, aj keď nie také parádne.
„Na salaši im tie nedávam, lebo je to dosť drahý špás. Stratí sa, uvoľní sa a pre mňa osobne to je škoda. Mám aj menej hodnotné zvonce a tie im prikladám, hlavne teraz, keď ich mám už doma na jeseň a pasú sa za dedinou,“ dodal zberateľ zvoncov.
Ak budete mať šťastie a stretnete pána Renka niekde na festivaloch po Slovensku aj s jeho zbierkou, určite sa pri ňom pristavte, jeho rozprávanie o zvoncoch je najkrajší zážitok.
