Rôzne postavičky, výjavy zo života ľudu, chalúpky či svadobné sprievody z kukuričného šúpolia vznikajú už desiatky rokov pod rukami pani Antónie. Izba v jej domčeku pri Považskej Bystrici sa premenila na unikátnu galériu.
Tradíciu šúpoliarstva v bývalom Československu rozvíjali výrobné družstvá Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) a Detva. Tam sa naučila krehkému umeniu i pani Antónia Dvorščíková. Vtedy pri materinských povinnostiach mohla tvoriť výrobky doma.
„Všetko sme dostali okrem šúpolia. Šúpolie sme si museli nazbierať a ostatný materiál sme dostali z Detvy,“ povedala Antónia Dvorščíková.
Na postavičky zo šúpolia pani Antónie sa v relácii Slovensko v obrazoch bola pozrieť redaktorka STVR Monika Mannová:
Neskôr pani Antónia roky pracovala ako poštárka, no postupne sa k šúpoliu vrátila a svoje výtvory raz poslala i do súťaže ručných prác. „Tak som tam vtedy vyhrala prvú cenu. Ešte viac ma to inšpirovalo, že sa to páčilo ľuďom. No a tak som sa potom na dôchodku k tomu vrátila,“ priblížila.
Dnes žije v rodnej obci a v domčeku má nielen unikátnu galériu, ale aj dielňu, kde sa rodia zástupy postavičiek a z nich scenérie zo života slovenského ľudu v minulých storočiach.
„Mala som takú túžbu, vyrobiť, čo sa robievalo na dedine, všetky práce, čo robievali naši rodičia, starí rodičia, vyrobiť to v šúpolí. Pretože ani moje deti už si tie práce nevedia ani predstaviť, čo sa robievalo ako zimné práce od jedných Vianoc do druhých Vianoc,“ uviedla Dvorščíková.
V scenériách vidieť driapanie peria, výrobu i bielenie plátna. „Potom sa pokračuje už k fašiangom. Mám tam pochovávanie basy, bývalé svadby pred fašiangami, veľkonočné figúrky tam mám. Potom dvor na dedine, čo sa robievalo, drevo rezalo, ako vyzeral dedinský domček, dvor, včelárov,“ opísala.
Nechýbajú ani práce so senom, kosenie, hrabanie či dojenie kravy.
Vnuk je jej učeň
Veľkým pomocníkom pani Antónie bol dnes už jej nebohý manžel. Pre jej šúpolienky vyrobil potrebné náradie. „Napríklad taká kováčska vyhňa, on tam úplne všetko dal, všetko náradie do toho, čo bolo treba do vyhne – oranie, pluh a také veci,“ doplnila Dvorščíková.
Pani Antónia prezradila, že šikovného učňa má dnes už vo svojom vnukovi Alexovi. A niečo sme sa od nej podučili aj my. Kukuričné šúpolie sa najskôr musí oprať, aby sa očistilo a zmäklo. Vytvarované sa potom omotá niťami a suší sa.
„Šupy sú rôzne, tvrdšie, mäkšie, farebné. Musím dosť preberať, keď robím, tak vtedy už viem, na čo ktoré bábiky budem používať, čo s ním budem vyrábať. Začínam robiť hlavičku. Hlavička je polystyrénová guľka, do ktorej navlečieme drôtik a obalíme ho šúpolím,“ opísala Dvorščíková.
Potom vyrába ruku, do šúpolia vkladá medený drôtik. „Zaviniem, dobre zatočím a tak spravím ruku,“ dodala s tým, že potom obe ruky spojí.
„Na ruky idú rukávce. To sa spojí s hlavičkou. Postupne budeme tak vyrábať celú figúrku. Vlasy až nakoniec, keď je figúrka vysušená. Potom si figúrky odrezávam a dávam vlasy a čepce. Vlasy sú z konopy. Ja farbím konope, vo farbe na látky si uvarím vlasy, zafarbím a dávam,“ ozrejmila.
Vyrába takmer 30 rokov
Okrem šúpolia sa v tomto umeleckom remesle využíva drevo, ľan, seno a látky, do ktorých sa postavičky obliekajú.
„Figúrka sa postupne oblieka, ako sa robí. Potom už jej dávam buď batohy, hrable, motyku alebo varešky, čo už chcem z tej figúrky mať,“ podotkla Dvorščíková.
Pani Tonka je šúpoliarstvu verná už takmer 30 rokov. Jej diela obdivovali ľudia na mnohých výstavách a putovali i do zahraničia. Medzi unikátne umelecké dielka v jej minigalérii patrí krížová cesta, betlehem, posledná večera či ľudová veselica.
„Ja už mám vlastne 80 rokov. Takže som nikdy nepočítala, že by som do takéhoto veku mohla robiť. Ďakujem pánu Bohu, že mi toľko zdravie dáva,“ poznamenala výrobkyňa šúpoľových bábik.
