Čin-čin, Zajko Bojko, Žabiatko, Išla sova na tanec. Asi nie je dieťa, ktoré by nepoznalo básničky veľkej slovenskej spisovateľky. Bohaté dielo pre deti i dospelých, obetavý prínos a zaujímavý život Ľudmily Podjavorinskej nám približuje expozícia v jej rodnom dome.
Jednej z našich najväčších spisovateliek patria tri prvenstvá: Je priekopníčkou modernej detskej poézie, ako prvá žena vydala zbierku básní a na sklonku života dostala titul „Národná umelkyňa“.
Príbeh Ľudmily Podjavorinskej sa začal v dedinke pod vrchom Javorina, vtedy v Horných Bzinciach. Bol to príbeh dievčatka, ktoré sa v roku 1872 narodilo v rodine významného učiteľa Karola Rudolfa Riznera.
„V rodine sa narodilo desať detí. Z tých desiatich detí sa dospelosti dožili len štyri. Sama Podjavorinská od malička bola veľmi slabučká, chorá. Jej rodičia neverili, že sa dožije dospelosti, že ju, ako sa hovorí, vychovajú. Vyrastala tu s dedinskými deťmi, chodila do školy. Neskôr napísala, že jej otec bol jej jediným oficiálnym učiteľom, pretože jej sa vyššieho vzdelania nedostalo,“ objasňuje správkyňa Pamätnej izby Ľudmily Podjavorinskej Ľudmila Šupáková.
Životu Ľudmily Podjavorinskej sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Monika Mannová:
Písanie v detskom veku
Už v detstve ju trápila aj choroba očí a neskôr na jedno oko takmer oslepla. Napriek tomu, keď ako 12-ročná ukončila školské vzdelanie, čítala, tvorila a sama učila deti. Prvé veršíky a poviedky začala písať už v detskom veku.
„Vždy mala pri sebe papier a ceruzku. Keď napríklad rozvaľkávala cesto na rezance, napadol jej nejaký rým, hneď si ho zapísala. Tento talent podedila, napokon jej strýko bol Ľudovít Vladimír Rizner zo Zemianskeho Podhradia. Bol to významný bibliograf, ktorý napísal geniálne dielo z dejín písomníctva slovenského. Bol jej aj oporou a radcom v písaní, vo vzdelávaní,“ vysvetľuje Šupáková.
V tvorbe ju povzbudzoval i miestny farár, a tak veršíky, romantické básne i poviedky z prostredia rodnej dediny postupne vzbudili pozornosť okolia. Ako 15-ročná poslala svoje dielka do Slovenských novín, ktoré vychádzali v Pešti. Bola úspešná. Jej tvorbu pre časopisy dokonca prisudzovali Martinovi Kukučínovi.
„To ju nesmierne povzbudilo a písať už neprestávala. Pod svoje literárne práce sa Podjavorinská podpisovala rôznymi pseudonymami, napríklad Nechtík, Damascena, Špirifangulínová a rôzne iné. Prvýkrát sa podpísala pseudonymom Podjavorinská pod báseň Už opadalo, ktorá vyšla v Slovenských pohľadoch. Tento pseudonym sa ujal a pod tým je známa v dejinách našej literatúry. Inšpiráciu nachádzala predovšetkým v prírode. Najkrajšie boli pre ňu rána, od jari do jesene, keď mohla na svitaní vybehnúť hore, pod horu, pozorovala prírodu, spev vtákov a rosou skropené kvety boli pre ňu zhmotnenou poéziou,“ hovorí správkyňa.
Pamätná izba
V dome bývalej evanjelickej školy, kde sa Ľudmila Riznerová narodila a vyrastala, je dnes Pamätná izba. Vo svojich spomienkach sama spisovateľka uvádza, že práve na tomto mieste mala svoje najtvorivejšie obdobie.
„V Pamätnej izbe Ľudmily Podjavarinskej sú uchované pamiatky, je tu inventár z jej domu. Sú tu veci, ktoré používala, stôl, za ktorým písala. Sú tam rôzne vydania jej kníh, fotografická dokumentácia o jej živote, ale aj sú tam ukážky z jej hlavne detských básní,“ uvádza Šupáková.
Až v zrelšom veku začala písať básne, riekanky a knihy pre deti, na ktorých doslova vyrástli a vyrastajú desiatky generácií. Preložili ich aj do iných jazykov.
„Pokladáme ju za takú zakladateľku, priekopníčku modernej detskej poézie, radostnej poézie, ktorá nementoruje, deťom neprikazuje, nekarhá, ale sa s nimi spolu smeje. Zvieratká zosobňujú ľudí, ľudské vlastnosti a vlastnosti detí. S tými postavičkami doslova žila. Napísala, že sa s nimi rozprávala, robili jej radosť. Tak vznikli tie básničky, ktoré sú deťom dnes známe,“ objasňuje Šupáková.
Socha na námestí
Jedna z najznámejších postavičiek, vrabčiak z knihy Čin-čin, robí spisovateľke spoločnosť aj dnes. Na námestí v Bzinciach pod Javorinou majú obaja svoju sochu. Ľudmila Podjavorinská ovládala tri cudzie jazyky a bola i prekladateľkou.
Mala silné národné cítenie, vytvárala národopisné zbierky, písala do mnohých časopisov, aktívne pracovala pre Maticu slovenskú i pre spolok Živena. Jej knihy ilustrovali významní umelci a prácu oceňovali vtedy známe osobnosti: Svetozár Hurban Vajanský, Martin Kukučín, Pavol Országh Hviezdoslav.
„Patrí k tej známej štvorke slovenských spisovateliek, ktoré povýšili ženskú tvorbu na už takú vyššiu profesionálnu úroveň. Boli to Timrava, Vansová, Šoltésová a tá štvrtá je Podjavorinská,“ dodáva Šupáková.
Ľudmila Podjavorinská sa nevydala a svoj život zasvätila tvorbe a starostlivosti o blízkych. V roku 1947 na 75. narodeniny získala titul Národná umelkyňa. Aj toto sa o poetke dozviete v Pamätnej izbe. Stačí, ak si návštevu vopred dohodnete. Literárna diva a kráľovná detských sŕdc zomrela v roku 1951. Pochovaná je na cintoríne v rodných Bzinciach pod Javorinou, pod korunami majestátnych líp, ako si to priala.
