V strede trojuholníka medzi mestami Partizánske, Topoľčany a Bánovce nad Bebravou sa nachádza lokalita, ktorá svojím významom presahuje hranice našej krajiny. So štábom sme sa vybrali do Chynorian, kde nás čakala voňavá prírodná rezervácia.
Na severnom okraji chotára obce sa nachádza pozoruhodná prírodná lokalita – Chynoriansky luh. Je to najsevernejšie položený pozostatok pôvodného lužného lesa v strednej Európe. Prírodná rezervácia s rozlohou vyše 46 hektárov má zaujímavý, akoby zvlnený tvar.
„Tento lužný les sa prirodzene rozrastá. Neviem, koľko rokov majú tieto mladé stromy, ale táto tabuľa bola na okraji rezervácie,“ priblížil zakladateľ OZ Chynoriansky luh Jozef Bezák.
Chynoriansky luh je veľmi málo poznačený ľudskou činnosťou. Aj preto sme pri prechádzke lesom museli prekonávať spadnuté stromy. Bezzásahová lokalita so zvyškami vodných ramien je útočiskom mnohých rastlín a živočíchov.
Svoj domov tu našlo aj 193 druhov motýľov a hniezdi tu až 32 druhov vtákov. Zážitok nielen pre oči, ale aj nos čaká na turistov počas apríla a mája, keď tu rastie medvedí cesnak.
„V Chynorianskom luhu prevládajú duby, jasene, hrab, lipa a javor. V hustom poraste tu rastú trnky, osiky, ale aj liesky. Z rastlín je to čistec lesný alebo pľúcnik lekársky,“ uviedol Jozef Bezák.
Pozrite si celú reportáž redaktora Michala Slaničku z Chynorian v relácii Slovensko v obrazoch:
Bosorácky koniec
Miestni si už dávno všimli, že les na kraji Chynorian je akoby počarovaný. Tomuto kúsku zeme sa hovorilo „bosorácky koniec“, a to vďaka ženám, ktoré na okolitých lúkach pásavali kravy.
„Kravy dostávali výživnejšiu a zdravšiu potravu. No a keďže ženy nadojili viac mlieka, tak o nich hovorili, že sú bosorky,“ vysvetlil Jozef Bezák.
Lepšieho sprievodcu sme si na prechádzku lužným lesom ani nemohli vybrať. Deväťdesiattriročný Jozef Bezák je československou legendou telesnej výchovy a športu.
Takmer celý profesionálny život pôsobil ako pedagóg na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Aj vo svojom úctyhodnom veku tvrdí, že každý deň je príležitosťou sa zlepšiť.
„Ako dôchodca mám takú aktivitu, že robím osvetu, ako má človek plnohodnotne žiť. Pohyb v každom veku je užitočný. Už 30 rokov propagujem, aby sa ľudia neustále pohybovali, lebo ako človek v mojom veku zaľahne, tak asi už dlho nevydrží,“ povedal Jozef Bezák.
Pamätná izba Valentína Beniaka
Ak sa vyberiete do týchto končín, neobíďte ani samotné Chynorany. Hlavná ulica, základná škola i kultúrny dom nesú meno najznámejšieho rodáka Valentína Beniaka.
Viac sa o notárovi, básnikovi a prekladateľovi dozviete v pamätnej izbe v miestnom Etnografickom múzeu. Nájdete ho len pár krokov od rímskokatolíckeho kostola Nanebovzatia Panny Márie.
„Sú tu dobové obrazy Valentína Beniaka, doklady o jeho živote, vysvedčenia zo školy a veľmi vzácne rodinné fotografie. Sú tu aj knižky, ktoré boli vydané, prvotiny, ktoré vyšli vtedy až po nejaké vyjadrenia iných básnikov, napríklad Milana Rúfusa, ktorý sa o Beniakovi vyjadril, že je ‚arciknieža poézie‘ a ostatní sú len jeho miništranti,“ priblížil spoluzakladateľ Pamätnej izby Valentína Beniaka Ľudovít Košík.
„Mal rád svoju rodnú obec. Mnohé básne sú kronikou Chynorian, keďže tu bol notárom 19 rokov. Ako notár sa tu zaslúžil o mnoho vecí. Napríklad, aj v básni píše o elektrike. Podarilo sa mu teda zelektrifikovať obec v tých časoch, aby nocou nezablúdil. Tak to píše v básni,“ doplnil Ľudovít Košík.
„V roku 1935 ho preložili do Novej Bane za vedúceho notára a po štyroch rokoch sa presťahovali už do Bratislavy, kde vykonával štátnu úradnícku funkciu. V roku 1940 sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Avšak v roku 1947 ho predčasne penzionovali, a od roku 1948 bol už básnik umlčaný na dlhé roky,“ povedala lektorka Mária Kovalíková.
Ako sa žilo a hospodárilo v minulosti
Valentín Beniak ako vrcholný predstaviteľ poézie slovenskej moderny nám zanechal rozsiahle dielo, v ktorom opisuje putá k domovu, lásku k vlasti, k ľuďom aj k ženám. Zomrel ako 79-ročný v Bratislave a je pochovaný na Martinskom cintoríne.
V bývalom notárskom byte, kde Valentín Beniak žil so svojou rodinou, dnes sídli národopisné múzeum. Expozícia ukazuje, ako sa voľakedy bývalo i hospodárilo. Predmety darovali múzeu samotní Chynoranci.
Osobitnú časť prehliadky tvoria kroje. Dokumentujú rozdiel medzi pracovným a sviatočným odevom, ako aj zmeny, ktoré prinieslo 20. storočie.
