Chudoba, vírus HIV či absolútne neistá budúcnosť. To sú problémy, s ktorými sa denne stretávajú deti v Ugande. Práve im už roky pomáhajú Slováci. Jedným z najvýznamnejších projektov je centrum pre siroty v meste Adjumani. S kamerou sme sa boli pozrieť na to, ako naši krajania pomáhajú miestnej komunite.
Adjumani, mesto na severe Ugandy, ktoré prezývajú aj Mesto utečencov. Svoj nový domov tu našli obyvatelia susedného, konfliktmi zmietaného Južného Sudánu.
Z darov Slovákov tu Slovenská katolícka charita postavila a spolu s miestnymi prevádzkuje centrum pre siroty.
„Momentálne v centre máme 44 detí, ktoré tu majú absolútny domov,“ informoval generálny sekretár Slovenskej katolíckej charity Filip Macák.
Centru pre siroty v Ugande sa v Správach venoval redaktor Ondrej Behún:
„Deti sú z celého adjumanského regiónu, niektoré sú zo Sudánu, tie sme začlenili do spoločnosti,“ uviedla spoluzakladateľka centra Catherine Riria.
Jednou z nich je Masi. Svojich rodičov nepozná. “Som tu, pretože chcem študovať a hlavne chcem byť zdravá,“ povedala Masi.
Vírus HIV
V centre sa totiž starajú najmä o deti infikované vírusom HIV. Ak by deti ostali na ulici, ich liečba by bola prakticky nemožná. “Keď denne užívajú lieky, vírusová nálož sa potlačí. Vďaka liečbe môžu fungovať prakticky normálne,“ vysvetlila zdravotníčka v centre Harriet Chandia.
V centre majú aj vlastné pole, na ktorom si spoločne pestujú rôzne plodiny a zároveň deťom vštepujú aj rôzne remeslá – napríklad šitie či stavbárčinu. „Čokoľvek, čo remeselne naučí a pozdvihne kohokoľvek, môže mu priniesť lepšiu budúcnosť,“ vyhlásil Filip Macák.
Práve na svoju budúcnosť deti myslia často – hoci ju majú neistú. „Deti v našom centre ju majú trošku istejšiu ako deti, ktoré sú iba tak na ulici,“ priblížila projektová koordinátorka pomoci v Ugande Lenka Medňanská.
“Moja mama zomrela a odvtedy som v centre. Aj tu študujem – chcem sa dostať na vysokú a stať sa lekárom,“ povedalo jedno z detí v centre, Mamet.
Slováci svojimi finančnými darmi prispievajú aj komunite – napríklad na výstavbu studní. „My sa učíme s nimi pracovať, predsa len je to iná kultúra, iný kontext,“ uzavrel Macák.
