Pred osemdesiatimi rokmi zaplatili vyše pol milióna korún za les, aby mali kde hospodáriť. Dnes doň nemôžu pomaly ani vstúpiť. Lesy SR totiž zažalovali Lesné spoločenstvo Zohor, ktoré združuje 150 podielnikov. Vyhlasujú, že lesy im nikdy nepatrili.
Odvolávajú sa na povojnové Benešove dekréty a tvrdia, že kúpna zmluva z roku 1945 mala formálne chyby. Ako je možné, že štát po 80 rokoch spochybňuje list vlastníctva a občanov vyháňa z pozemkov?
„Môj otec kupoval určité podiely v tomto lese,“ hovorí pamätník Róbert Zálesňák. „Je ťažké o tom hovoriť,“ uvádza predseda Lesného spoločenstva Zohor – pozemkové spoločenstvo Stanislav Bertovič.
„Štátne lesy nám chcú tento náš ťažko nadobudnutý majetok zobrať,“ sťažuje sa podielnik Peter Gutta.
„Všetky tieto pozemky, čo máme momentálne na liste vlastníctva, sú vyvlastnené, skonfiškované,“ opisuje tajomník Lesného spoločenstva Zohor – pozemkové spoločenstvo Martin Havlík.
„Lesné spoločenstvo Zohor v rokoch 1944 až 1945 odkúpilo tieto pozemky a následne ich aj začalo užívať,“ vysvetľuje právny zástupca Lesného spoločenstva Zohor René Vanek.
„Keď sa to kupovalo, schádzali sa u nás doma. Tam uzatvárali taký výbor. Bolo to v 1943. roku, keď sa to kúpilo a aj ho obhospodarovali,“ pokračuje Zálesňák.
„Ja som dedil pozemky po babke, po rodičoch. Lebo aj babka mala v tom pozemkovom spoločenstve podiely. Nikto tu nie je tak, že by mal niekde časť. Bolo to kúpené v jednom spoločenstve,“ vysvetľuje Bertovič. „Naši predkovia v 1945 kupovali od grófa Károlyiho pozemky,“ hovorí Havlík.
„Podľa toho, čo vieme o Ľudovítovi Károlyim, na rozdiel od svojho otca, ktorý pôsobil vo vysokých diplomatických funkciách v rámci monarchie, sa sústredil najmä na hospodárenie so svojimi majetkami. Bol veľmi zodpovedný hospodár,“ uvádza pamiatkar Ivan Klas.
Nákupy predkov
Zohorčania tvrdia, že ich predkovia kúpili dve časti lesa. „Tá prvá bola kúpená za milión a tá druhá za 500-tisíc. Vtedy to boli obrovské peniaze. Zohor nemá v okolí lesy. Preto sa snažili Zohorčania kúpiť od grófa nejaké lesy, lebo vtedy všetci kúrili drevom. Bez dreva bol človek chorý,“ objasňuje Bertovič.
„Ľudovít Károlyi bol syn Alojza Károlyiho. Alojz Károlyi kúpil stupavský veľkostatok už v tom čase, lebo to bolo už po zrušení nevoľníctva,“ pokračuje Klas.
„Tieto lesy kupovali naši predkovia. Ja si to nesmierne vážim, ľudia hladovali a platili obrovskú sumu na tú dobu,“ hovorí Gutta.
„Existujú zápisnice aj potvrdenky, že ľudia zaplatili štyritisíc za jeden podiel. To dali Károlyimu, to je dokázaná vec,“ vysvetľuje Zálesňák.
„Jeho meno je známe najmä v poľovníckych kruhoch. Hlavne tým, že zaviedol progresívne formy chovu zveri, jeho lovné revíry v Palárikove a Stupave patrili k najmodernejším v tom čase v Európe. Bol aj spoluzakladateľom medzinárodnej poľovníckej organizácie. Samozrejme, mal k tomu obrovský tím ľudí, ktorí tie čiastky riadili. Pod palcom to však mal hlavne on,“ dodáva Klas.
História rodu Károlyiovcov
História rodu Károlyiovcov siaha do 13. storočia. Patrí k najstarším aristokratickým, takzvaným barónskym rodom Uhorska. K elite, ktorá mala priamy vplyv na kráľovský dvor.
Sídla Károlyiovcov sa nachádzali na území dnešného Rumunska a Maďarska. Významnú úlohu zohrávali v diplomacii, vojenstve či správe kráľovských majetkov, neskôr aj v lesnom hospodárstve.
Károlyiovci prichádzajú na Slovensko v období, keď moc a vplyv Pálffyovcov postupne upadali. Po revolučných rokoch sa Pállfyovci dostávajú do finančných problémov a predávajú časť svojich majetkov. Gróf Alojz Károlyi kupuje od Pálffyovcov stupavský kaštieľ a veľkostatok. Károlyiovci sa tak usádzajú na území dnešného Slovenska.
„Tento veľkostatok zahŕňal majetky v Stupave, Zohore, Lábe, lesné pozemky, mali niekoľko hospodárskych dvorov. Vlastnili aj kaštieľ v Palárikove, tiež s veľkostatkom, teda bývalým panstvom,“ uvádza Klas.
Sídlo zo zanedbaného objektu
Zo zanedbaného objektu v Stupave urobili reprezentatívne šľachtické sídlo. Kaštieľ sa čoskoro radil medzi najkrajšie sídla Bratislavskej župy. V roku 1920 prebral správu panstva Alojzov syn Ľudovít Károlyi. Stal sa posledným šľachtickým majiteľom stupavského kaštieľa. V roku 1945 rodina Károlyiovcov opúšťa Stupavu a odchádza do Rakúska.
„Nalodili ho na vagóny v Stupave na Stanici,“ vysvetľuje Zálesňák. „Odišiel v roku 1945 pred príchodom frontu. Najvzácnejší hnuteľný majetok naložili do troch vagónov, ktoré sa po ceste niekde stratili,“ hovorí Klas.
„Ľudia zo Stupavy mu určité veci rozkradli do rána,“ opisuje Zálesňák. „Strhla sa tu dosť brutálna rabovačka. Pomaly v každej rodine, v tej starej stupavskej, bol nejaký kúsok z kaštieľa. Koberce, vázy, zrkadlá,“ pokračuje Klas.
Prestavba na domov dôchodcov
Po druhej svetovej vojne prechádza kaštieľ do vlastníctva štátu konfiškáciou. V roku 1956 sa začína jeho prestavba na domov dôchodcov.
„Kaštieľ v roku 1947 čiastočne vyhorel. V 60. rokoch prešiel rozsiahlou prestavbou, vtedy bol navýšený o celé jedno poschodie. Z pamiatkového hľadiska výrazne utrpel. Tie veľkolepé, reprezentatívne priestory boli rozkúskované na jednotlivé izby, kde bývajú obyvatelia,“ objasňuje Klas.
V roku 1963 vyhlásili Stupavský kaštieľ za národnú kultúrnu pamiatku. V súčasnosti domov dôchodcov prevádzkuje Bratislavský samosprávny kraj. „Ľudovít Károlyi dožil v zahraničí, mimo svojich majetkov. Po revolúcii však jeho vnuk prišiel do Stupavy,“ pokračuje Klas.
„V Stupave som bol niekoľkokrát a dokonca som sa zapísal do návštevnej knihy mesta,“ spomína vnuk grófa Ľudovíta Károlyiho József Károlyi.
„Lesy sa kúpili a potom sa užívali,“ hovorí Havlík. „Štátne úrady a orgány aj vystupovali voči nim ako k vlastníkom,“ objasňuje Vanek.
„Až do toku 1958, kedy vyšiel zákon o znárodňovaní. Vtedy sa rušili tieto spoločenstvá. To znamená, že obhospodarovanie prešlo pod JRD,“ pokračuje Havlík.
„Bolo im odňaté právo hospodárenie na týchto lesoch, im nebolo odňaté vlastnícke právo. Štát sa len vyjadril, že vy ste lesné spoločenstvo, vás rušíme. Už v tom lese nebudete viac hospodáriť. Na to máme socialistické kolektívne orgány, ktoré tam budú hospodáriť, ale nepovedal ani slovo o tom, že vy nie ste vlastníci,“ hovorí Vanek.
Obnova pozemkových spoločenstiev
Po páde režimu v roku 1989 sa pozemkové spoločenstvá začali obnovovať a znova sa hlásiť o svoje vlastnícke i užívacie práva.
„V polovici 90. rokov Lesné spoločenstvo Zohor, ako novovzniknuté pozemkové spoločenstvo, si začína uplatňovať nárok na odovzdanie týchto pozemkov aj do svojej správy a hospodárenia a aj zápis do katastra nehnuteľnosti, aby na liste vlastníctva boli vedení ako pozemkové spoločenstvo, k čomu aj došlo,“ uvádza Vanek.
„Po 90. rokoch, keď sa riešili reštitúcie, chceli sme ísť cestou reštitúcie. Štátne orgány nám však povedali, že prečo reštitúcia, však je to vaše,“ spomína Havlík.
„Úrady, či už z katastra alebo pozemkové, nemali absolútne problém s tým, že by nemali za preukázané, že moji klienti by neboli vlastníkmi. A potom ešte zostávala druhá časť povinností vlastníka, teda prevziať to hospodárenie v tých lesoch,“ tvrdí Vanek.
Žiadosť o práva
Lesné spoločenstvo Zohor, ktoré združuje 150 podielnikov, požiadalo v roku 2021 štátny podnik Lesy Slovenskej republiky o odovzdanie užívacích práv lesa na Záhorí, ktorý majú zapísaný na liste vlastníctva. „Vtedy zistili, že zrazu čo by oni vydávali, veď oni sú vlastníci,“ pokračuje Vanek.
„Miestni sa o to starali. Teraz nemôžem povedať, nemáme to, tak sa nemôžeme starať,“ opisuje Bertovič.
„Napriek tomu, že máme nespočetné množstvo dokladov o tom, že Lesné spoločenstvo Zohor užívalo, nakladalo s týmito nehnuteľnosťami, ako s vlastníctvom, štátne orgány to rešpektovali. Zrazu je všetko inak a prišla žaloba. Namiesto vydania, užívania týchto lesov, sa teraz moji klienti musia brániť a musia preukazovať, že vlastníci sú oni,“ vysvetľuje Vanek.
„Žaloba bola podaná po preverení archívnych a listinných podkladov, na základe čoho bolo vzniknuté právne odôvodnenie ochrany štátneho vlastníckeho práva,“ uvádza hovorkyňa Lesov SR Laura Tettingerová.
„Boli sme prekvapení žalobou, ktorú lesy Slovenskej republiky podali. Určovacia žaloba znie tak, že k týmto pozemkom trvá vlastnícke právo Slovenskej republiky od roku 1946, od Benešových dekrétov až doteraz,“ hovorí Vanek.
Nezavkladovaná zmluva
Štát v žalobe tvrdí, že historická kúpna zmluva z roku 1945 nebola oficiálne zavkladovaná do pozemkovej knihy (chýbala intabulácia) a zmluve chýbal konečný súhlas Pozemkového úradu.
„Naši predkovia v rokoch 1944 až 1945 kupovali od grófa Károlyiho pozemky. Bola tam prvá kúpna zmluva a druhá kúpna zmluva. Pri prvej kúpnej zmluve nemáme tú kúpnu zmluvu, máme ale súhlas pozemkového úradu z tej doby. Pri tej druhej kúpnej zmluve máme tú druhú kúpnu zmluvu, ale nemáme súhlas pozemkového úradu. Momentálne nás lesy žalujú o tú druhú kúpnu zmluvu. Tie pozemky máme zapísané na liste vlastníctva. Oni argumentujú, že nemáme ten súhlas. Tým pádom neprebehol ten celý proces a platili Benešove dekréty. Čiže všetky tieto pozemky, čo máme momentálne na liste vlastníctva, sú vlastne vyvlastnené, skonfiškované. Žaloba sa týka približne 56 hektárov,“ opisuje Havlík.
„Štátny podnik Lesy SR si nenárokujú vlastnícke právo na spoločenstvo, ani jeho majetok ako celok. V predmetnom konaní však zastupujú štát, kde vznikla podľa historického posúdenia možnosť iného vlastníckeho vývoja. Na základe toho podali predmetnú žalobu. O tejto otázke bude rozhodovať súd,“ uvádza Tettingerová.
„Naši to mali zapísať, keď to kúpili. Neurobili zápis do Pozemkovej knihy. Toto je najväčší problém,“ myslí si Bertovič.
„Tvrdíme, že súhlas Štátneho Pozemkového úradu tak, ako to má na zreteli § Záborového zákona pre nadobúdateľa, teda žalovaného, nikdy udelený nebol. Predmetná kúpna zmluva sa nikdy nestala predmetom intabulácie, a preto práva vlastníckeho k nehnuteľnostiam žalovaní nikdy nenadobudli,“ píše sa ďalej v žalobe.
Proces kúpy
„Právni predchodcovia mojich klientov riadne odkúpili, zaplatili kúpnu cenu grófovi Károlyimu. Prešiel aj určitý schvaľovací proces. Musíme si predstaviť to obdobie, v akom sa toto dialo. Bolo to tesne pred Benešovými dekrétmi, ale jednoducho ten proces tam prebehol. Riadné odkúpenie, zaplatenie kúpnej ceny,“ objasňuje Vanek.
„Vychádzajúc z rozhodnutia konfiškačnej komisie, považuje sa pôdohospodársky majetok Ľudevíta Károlyiho za skonfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu, v ktorom katastrálnom území, či ktorej obci na celom území SR sa nachádza,“ uvádza sa v žalobe.
„Lesné spoločenstvo Zohor hospodárilo na týchto lesných pozemkoch, predávali drevo, nakupovali rôzne prostriedky na ochranu toho lesa. O tomto všetkom máme dôkazy. To znamená, že štát sa nesprával ako vlastník. Štát sa nesprával ako vlastník, ktorý získal tieto pozemky na základe Benešovych dekrétov,“ pokračuje Vanek.
„Prezident Československej republiky Edward Beneš, ktorý bol vtedy v emigrácii v Londýne, mal napríklad právomoc vymenovať v Londýne vládu. To aj urobil, ale nemohol meniť zákony, chýbal tam zákondarný orgán. Preto sa skonštatovalo, že Československo sa dostalo do stavu ústavnej núdze. A tak si Edward Beneš sám priznal novú právomoc vydávať dekréty so silou zákona od roku 1940,“ objasňuje profesor a historik na Katedre právnych dejín a právnej komparatistiky Právnickej fakulty UK v Bratislave Miroslav Lysý.
Príprava dekrétov
„Keď Beneš prichádza začiatkom apríla 1945 do Košíc, je tam vymenovaná nová československá vláda. Pokračovalo sa s tým, že technicky vzaté tie dekréty pripravovala vláda, Beneš ich podpisoval a zároveň sa potom publikovali v zbierke zákonov a boli vydávané až do októbra 1945,“ hovorí Lysý.
„Skutočne bol vydaný aj konfiškačný dekrét. Bol však s platnosťou pre územie českých krajín. To znamená, že na Slovensku sa neuplatňoval. V prípade tých konfiškácií tu totiž platilo nariadenie Slovenskej národnej rady. Skonfiškovaný majetok označiť termínom Benešove dekréty na Slovensku je istý typ nepresností alebo zjednodušenia. Keď sa pozrieme do zbierky zákonov, nie je tam napísané, že Benešove dekréty. Skôr je to taký žurnalisticko-historický termín,“ objasňuje Lysý.
„Za tie dlhé desaťročia, ani jedna zmienka nie je v spise, ani na katastri, že by si štát uplatnil svoje vlastnícke právo,“ hovorí Vanek.
„Slovenská národná rada v 1945 vydala dve nariadenia o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Toto nariadenie nebolo zrušené. V istom zmysle teda tvorí súčasť právneho poriadku aj dnes. Ako je vidno, žaloby existujú. Tým pádom je možné, aby dodnes toto naradenie vyvolávalo nejaké právne účinky,“ vysvetľuje Lysý.
Konfiškácia majetku
Lesy tvrdia, že prevod nebol právne dokončený, preto gróf Károlyi bol k 1. marcu 1945 stále vlastník. Jeho majetok tak podľa nariadenia Národnej rady, a teda Benešových dekrétov skonfiškoval štát. „Benešove dekréty s tým nemôžu mať nič spoločné, lebo majetok sa kupoval od Károlyiho v roku 1943,“ tvrdí Zálesňák.
„Konanie, ktoré prebieha, je konanie o určenie vlastníckeho práva. Vzniká totiž legitímna otázka, či spoločenstvo je skutočným vlastníkom tej pôdy, o ktorú ide. Súd musí rozhodnúť, či áno, alebo tým vlastníkom je Slovenská republika,“ dodáva Lysý.
Porovnajme si teda právne a historické argumenty oboch strán. Štát tvrdí, že podľa vtedajšieho práva bolo možné vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudnúť výhradne vkladom do pozemkovej knihy. Keďže k nemu nedošlo, spoločenstvo vlastníctvo právne nikdy nenadobudlo.
Spoločenstvo však poukazuje na to, že kúpnu cenu zaplatilo a v katastri nehnuteľností je zapísané ako vlastník pozemkov. Zápis sa opiera o historické listiny a neskoršie rozhodnutia štátnych orgánov v prospech spoločenstva.
Lesy tvrdia, že keďže kúpna zmluva nebola zapísaná v pozemkovej knihe a chýbal súhlas pozemkového úradu, v roku 1945, keď prišlo ku konfiškácii, bol majiteľom pozemkov stále gróf Károlyi, a teda jeho majetok získal štát.
Spoločenstvo namieta, že les nemohol byť skonfiškovaný, pretože ho riadne odkúpilo a zaplatilo ešte pred účinnosťou konfiškácie. Svoje argumenty opiera o potvrdenie štátnych orgánov.
Využívanie pozemkov
Štát tvrdí, že pozemky spoločenstvu nikdy nevydal, nepretržite ich obhospodaruje a kataster podľa neho pochybil, keď kúpnu zmluvu, ako titul nadobudnutia, zapísal.
Miestni obyvatelia naopak hovoria, že les do roku 1958 reálne užívali. Po zmene režimu prejavili záujem o navrátenie majetku s čím Lesy súhlasili a majetok bol zapísaný na list vlastníctva. Keď však v roku 2021 požiadali o odovzdanie užívacích práv, štát reagoval žalobou. „Lesy si chcú udržať. Budeme mať ťažkú úlohu, aby sme to obhájili,“ myslí si Bertovič.
„Malo by sa to dostať späť, ľudia to zaplatili a sú od toho doklady,“ hovorí Zálesňák.
„Je otázka, ako sa súd postaví k intabulačnej zásade a čo bude preňho rozhodujúci dôkaz o vlastníckom práve,“ uvádza Lysý.
„Navrhujeme, aby súd po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol takto: Určuje sa, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva 1362 patria do vlastníctva Slovenskej republiky, a to v celku,“ píše sa v obžalobe.
„Po druhej svetovej vojne boli tieto konfliškácie také trošku revolučné. Bol taký trend, že poďme posilniť úlohu štátu v hospodárstve. Chceme, aby štát viac reguloval, chceme, aby štát viac vlastnil. Preto sa konalo aj to znárodnenie za Beneša. Povedalo sa, že budeme mať trojsektorovú ekonomiku, bude tam maloburžiazná časť, budú tam veľkí vlastníci a potom tam bude štát, ktorý bude rovnocenný pilier tým ostatným dvom. Ale dnes aby sa zvyšoval napríklad podiel vlastníctva štátu, čo sa týka lesov. Prečo?“ pýta sa Lysý.
„Štátny podnik priebežne vyhodnocuje rôzne majetkoprávne vzťahy, pri ktorých by mohlo byť odôvodnené právo štátu. Tým pádom sa zaoberajú aj týmito otázkami, posudzujú jednotlivé prípady individuálne,“ uvádza Tettingerová.
Komplikovaný prípad
Do komplikovaného prípadu môže ešte vstúpiť vnuk grófa Károlyiho, ktorý aktuálne žije vo Švajčiarsku.
„Podľa mojich vedomostí môj starý otec nepredal svoje pozemky v oblasti Stupavy slovenským obyvateľom. V roku 1943 bolo môjmu starému otcovi navrhnuté, aby vyrúbal viac stromov ako zvyčajne a previedol výťažok z prebytku do bezpečia vo Švajčiarsku. Rozhodne to odmietol s argumentom, že takto si predsa len tak nezničí vlastný kapitál, teda les. Navyše, rodina v roku 1945 verila, že sa domov vrátime najneskôr do roka. Prečo by teda predal svoje pozemky?“ tvrdí vnuk grófa József.
„Teraz je to o to háklivejšie, že ešte sa dala aj do trestného zákona novela, ktorá dala pod ochranu Benešovej dekréty. Dala ich pod ochranu trestného práva. To považujeme, za absolútne neprijateľné,“ sťažuje sa Vanek.
„Popieranie mierového usporiadania po druhej svetovej vojne. Čiže kto verejne popiera alebo spochybňuje mierové usporiadanie pomerov po druhej svetovej vojne, ktoré vzniklo na základe právnych aktov reprezentatívnych orgánov Československej republiky, alebo Slovenskej národnej rady, to je toto, potrestá sa odňatím slobody až na šesť mesiacov,“ uvádza Lysý.
„Príde mi to nie úplne jasné, čo tým vlastne zákonodarca myslel. Do akej miery to má polícia teraz riešiť? Aké všetky výroky, napríklad na základe vedeckého skúmania dokumentov z obdobia po druhej svetovej vojne, by už boli pokladané za spochybnenie mierového usporiadania pomerov. Predstavte si, že by niekto napríklad povedal, že znárodnenie je nesprávne a tým by vlastne spochybnil Benešove dekréty. Je to naplnenie skutkovej podstaty trestného činu,“ pokračuje.
„Prirodzene, ako právoplatný dedič môjho starého otca tvrdím, že všetko, čo vlastnil pred znárodnením, je právom moje. Benešove dekréty, žiaľ, v súčasnosti bránia nemeckej a maďarskej menšine na Slovensku v uplatnení ich práv,“ opisuje vnuk József.
Reakcie politikov
„Vláda SR považuje tieto povojnové dokumenty za uzavreté a odmieta akékoľvek spochybňovanie týchto dokumentov a ich politizáciu,“ uviedol v novembri 2025 minister zahraničných vecí Juraj Blanár (Smer-SD).
„Akékoľvek náznaky, osobitne pri Benešových dekrétoch, ktoré jatria staré rany, ktoré sú základom aj našej ústavnosti a fungovania aj štátnosti Slovenskej republiky, považujeme za mimoriadne nešťastné,“ povedal vtedy podpredseda KDH Viliam Karas.
„Aj dnes sa stále môže stať, že či už pozemkový úrad alebo iný štátny orgán, môže vyvlastniť pozemok alebo parcelu s odvolaním sa na desaťročia staré Benešove dekréty,“ vyhlásil predseda PS Michal Šimečka.
„Na Slovensku máme právny štát. Nič takéto sa nedeje. Aj trestný súd povedal, že toto sa dialo po druhej svetovej vojne. Nie teraz a ani by sa to nemalo diať. Benešove dekréty tu boli pred tým, ako Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Nechápem, prečo je to dnes predmetom diskusie,“ reagovala v marci 2026 poslankyňa Európskeho parlamentu Katarína Roth-Neveďalová (Smer-SD).
„Európska komisia považuje Benešove dekréty za historický akt bývalého Československa. Komisia však pozoruje, že stále zostávajú v platnosti. Každé národné právo, ktoré spadá pod únijné právo, musí spĺňať podmienky stanovené EÚ. Nemôže teda dochádzať k narušeniu vlastníckych práv. Preto budeme situáciu pozorne sledovať,“ vysvetlila vedúca oddelenia Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť EK Marie-Helene Boulangerová.
„Európska komisia môže tento problém predať Súdnemu dvoru EÚ. To je ten posledná arbiter, ktorý bude rozhodovať o tom, či dochádza k rozporu s európskym právom,“ objasnil v januári 2026 výkonný riaditeľ inštitútu EUROPEUM Martin Vokálek.
„Existujú nejaké kúpne zmluvy podpísané mojím starým otcom? Ak takéto zmluvy existujú, potom by Zohorčania skutočne mali právo vlastniť les a ten by nespadal pod pôsobnosť Benešových dekrétov,“ myslí si vnuk József.
Les chcú rozvíjať
„Ten les má nejakú hodnotu. V budúcnosti chceme ten les ďalej rozvíjať. Pre mňa je to veľká krivda, že štátne lesy nám chcú tento, náš ťažko nadobudnutý majetok, zobrať,“ sťažuje sa Gutta.
„Máme to na liste vlastníctva, tým pádom s tým môžeme narábať dá sa povedať. Sú tam však obmedzené tie užívacie práva. Momentálne fungujeme tak, že užívame to, čo máme. Napríklad, máme pozemky, menší areál, tak sa ho snažíme používať, to znamená nejaké opekačky. Proste budovať mladú generáciu, aby si zvykla na les,“ objasňuje Havlík.
„Po 89. sme išli presne opačnou cestou. Úloha štátu v ekonomike sa stále znižovala. Ja netvrdím, že to musí byť automaticky vždy a za každých okolností a všade dobré. Myslím si, že niektoré sektory by štát asi mal viac regulovať alebo aj vlastniť. Ale v prípade lesov mi nepríde ani ako nejaká premyslené národno-hospodárska stratégia, skôr ako hyperaktivita niektorých úradníkov,“ myslí si Lysý.
„Myslím, že ani členovia výboru, ani členovia nášho spoločenstva nikomu nikdy nebránili, aby mohli náš les navštevovať. Je to predsa len les a les je pre ľudí. Preto chceme, aby tu ľudia chodili. Les je pre ľudí, pre zvieratá a samozrejme pre všetkých. Ak sa k tomu lesu správame zodpovedne, môžeme len napredovať, ten les niekam posúvať a ľudia ho môžu ďalej navštevovať,“ dodáva Gutta.
