Tokárstvo je postup opracovania dreva, známy už v starovekom Egypte. Záľubu v tomto remesle má aj Jozef Sabo. Na sústruhu, tzv. točovke, vo svojej dielni „kúzli“ s drevom a tokárskymi nožmi.
„Bývali sme v mojich rodných Lúšiankach blízko stolárskej a zámočníckej dielne. Dobre som sa učil, väčšinu času som strávil v stolárskej dielni. Mojím učiteľom bol majster ľudovo-umeleckej výroby, majster tokár Jurko Leporis z Prievidze. Za chvíľku som poznal všetky sústruhy. Keď niečo robil, už som mu podával, nemusel sa naťahovať. Raz som mu povedal, že aj ja budem točiť takéto valce,“ spomína tokár Jozef Sabo.
Vraví sa, že želanie býva otcom myšlienky. Jozef Sabo na svoje zážitky z detstva nezabudol ani v dospelosti popri svojej práci. Venoval sa medzinárodným vzťahom.
„Zlom nastal, keď som v Univerzitnej knižnici študoval dokumenty k OSN. Bol tam samostatný leták o tom, že v Galérii Laca Novomestského na Leningradskej ulici číslo 1 je výstava majstra ľudovo-umeleckej výroby tokára Juraja Leporisa. V tom momente sa mi vybavila vôňa dreva. Nedá sa to popísať. Ak sa človek naučí raz bicyklovať, nikdy to už nezabudne. Vôňa dreva ostala,“ pokračuje Sabo.
Vrátil sa do dielne k svojmu učiteľovi a stal sa, ako sám vraví, učňom s nepravidelnou dochádzkou do školy.
„Veľmi krásne sa so mnou rozprával, ukázal mi čokoľvek, čo som chcel vedieť, všetko mi povedal, ukázal presne, ako čo robiť. Mal som šťastie na učiteľa. Základ je v tom, že drevo sa točí vo vzájomnej osi medzi vretenom a koníkom. Je upnuté. Uberaním určitých čiastočiek formujete alebo vytvárate presne ten tvar, ktorý chcete mať. Či je to miska, svietnik, alebo dóza, presne to je ten postup, čo to tokárstvo znamená,“ opisuje Sabo.
Tokárskemu remeslu sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Lucia Čižmáriková:
Zabúda na bolesť
Jozef Sabo našiel v starodávnom remesle nový zmysel života, nešťastná udalosť ho pred rokmi pripútala na invalidný vozík a práca s drevom mu odvtedy pomáha zabudnúť na bolesť.
„Fantómové bolesti, to je niečo hrozné. Nemám nohu, no mám pocit, ako keby mi niekto sťahoval členok do zveráka. Je to hrozná bolesť. Keď však začnem točiť, nemôžem myslieť na to, ako ma bolí členok, ktorý nemám. Musím sa sústrediť na toto,“ vysvetľuje tokár.
Tokársky príbeh sa začína v lese. Keď strom skončí svoj život, zostane drevo. Majster ho dokáže vďaka svojmu fortieľu premeniť na umelecký predmet. Treba však pri tom dodržiavať nepísané „desatoro“.
„Drevo sa píli vždy v zime, v decembri až vo februári. To je prvá vec, ktorú musíte vedieť. Druhá vec je, ako to drevo píliť ďalej. Nemôžete ho píliť v čelnom smere, pretože to sa vám potrhá, z toho nič nebude, ale musíte ho píliť v smere osi,“ opisuje Sabo.
Sušenie dreva
Správne zrezané drevo sa musí ešte vysušiť, aby bolo stabilnejšie a nepopraskalo. Pri tomto procese mení svoj tvar, zmenšuje sa. Na to však potrebuje svoj čas, voda z neho sa neodparí zo dňa na deň. Môže to trvať aj roky, všetko závisí od hrúbky dreva. Odmenou za trpezlivosť je bezchybný výrobok.
„Mnohí si myslia, že chytím dláto a buchnem. Ja do dreva nesekám, používam tokárske nože. Treba fakt dbať na tú bezpečnosť. Je to nebezpečné. Nezdá sa to, toľkokrát sa pozeráte na to, je to celkom dobré. Spravíte nejaký ťah a roztrhne sa vám to. Každá vec má svoj bod zlomu. Drevo určuje, čo môže byť a čo nemôže byť. Má vlastnú štruktúru, presne mi povie, tu bude miska a keď z neho vyberieš toľkoto, tak tam bude určitý vzor,“ pokračuje Sabo.
Majster Sabo sa o všetky skúsenosti a poznatky podelil vo svojej knihe. Jeho kumšt oceňujú aj kolegovia vo svete.
„Detský sen, že aj ja raz budem také veci točiť, sa stal realitou. Tokárom som sa stal ako jediný občan Slovenskej republiky. Som jediný, ktorého prijali za člena Americkej asociácie tokárov. Hneď na to ma prijali za člena Medzinárodnej organizácie ornamentálnych tokárov. Tieto dve majú sídlo v USA. Veľmi si to vážim, prijali ma za člena ctihodnej noblesnej spoločnosti ornamentálnych tokárov Veľkej Británie,“ dodáva Sabo.
