Naša krajina a jej história sú bohaté na zámky i kaštiele. Nemenej zaujímavé sú parky, ktoré ich obklopujú. Jediný, v ktorom sa v 18. storočí vo veľkom pestovali pomaranče, figy a ďalšie exotické ovocie, je park pri Dubnickom kaštieli.
„Prvý záznam o parku a záhradníctve v Dubnici pochádza z roku 1642. Spomína sa to v dokumente z čias, keď Dubnicu získali Iležháziovci. Iležháziovci boli silný uhorský magnátsky rod, ktorý vlastnil celé Trenčianske panstvo,“ ozrejmila riaditeľka Dubnického múzea Monika Schwandtnerová.
V polovici 17. storočia už Gašpar Iležházi staval v Dubnici uprostred pasienkov a polí reprezentačnú rodovú rezidenciu – dnes známy kaštieľ. Rozhodol sa vytvoriť niečo výnimočné aj v jeho okolí.
„Prizval sem záhradníkov zo zahraničia, išlo spočiatku o kapustné záhrady a neskôr o chmeľnice. V neskoršom období, už v roku 1720, môžeme hovoriť o naozaj vyspelom záhradníctve v Dubnici. Spomína sa tu napríklad včelín, čo dokazovalo, že okrem zeleninových záhrad tu mali i ovocné záhrady a aj kvetinové záhrady,“ pokračovala Schwandtnerová.
Ešte väčší rozmach parku a záhradníctva nastal po roku 1723, keď panstvo získal ďalší člen rodu Iležháziovcov, Jozef. Na dubnickom panstve bol vo svojej dobe priekopníkom a vizionárom.
„Usiloval sa podľa európskych módnych trendov pretvoriť aj tento park na francúzsku záhradu s prísnymi, symetrickými, geometrickými útvarmi, kde sa sadili stromy v alejach, vytvárali sa rôzne vodné plochy, ako jazierka, nádrže, kanály. Doplňoval tu rôzne umelecké diela, sochy, vodotrysky, vodomety, dokonca tu vytvoril zoologickú záhradu,“ uviedla riaditeľka Dubnického múzea.
Histórii parku v Dubnici sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Monika Mannová:
Významné postavenie záhradníkov
V roku 1733 dal majiteľ panstva vybudovať skleník na pestovanie citrusov – tzv. oranžériu, kde okrem pomarančov pestovali aj iné exotické plodiny.
„Patrila medzi najstaršie produkčne známe oranžérie v strednej Európe. Bol to naozaj technologicky unikát, pretože bola postavená celá z dreva, vyplnená sklom. Čo bolo na nej zaujímavé, bolo to, že sa na leto dala celá otvoriť. V dubnickej oranžérii mohli citrusy pestovať priamo v zemi, darilo sa vypestovať niekoľkoročné, zdravé, pevné stromy s bohatou úrodnosťou,“ prezradila Schwandtnerová.
„Pestovali v dvoch radoch, bola naozaj obrovská, mala 64 metrov na dĺžku, deväť metrov na výšku a na šírku a bola v tvare L. Pestovali predovšetkým citróny, pomaranče, figy, granátové jablká, vavrínovec a myrtu. Okrem toho, že pestovali citrusy pre svoju potrebu, tak ich začali vyvážať samozrejme do okolitých kúpeľných miest. Najbližšie boli Trenčianske Teplice, ale aj do Piešťan, Bratislavy, Pešti a aj Viedne,“ pokračovala.
Záhradníci, väčšinou uznávaní odborníci zo zahraničia, mali v Dubnici významné postavenie. „Dom záhradníkov je bytový dom, ktorý slúžil ako obytný priestor pre záhradníkov a pracovníkov, ktorí sa starali o Dubnický park a oranžériu. Kedysi v týchto priestoroch boli postavené skleníky, skleník ananásov a tie, ktoré pôvodne slúžili ako okrasné. Neskôr mali aj ekonomické výhody, pretože tam pestovali chryzantémy, cyklámeny, ruže na predaj, dokonca tu bola aj bylinková záhrada. Venovali sa predovšetkým pestovaniu rumančeka,“ vymenovala riaditeľka Dubnického múzea.
Relax v rôznych podobách
Okrem prechádzok medzi hriadkami a exotickými rastlinami, Dubnický park ponúkal šľachticom aj relax v rôznych podobách.
„Je tu grota s vyhliadkovou vežou, ktorá prešla viacerými prestavbami. Dal ju postaviť ešte Jozef Iležházi práve v období rozmachu francúzskeho parku v Dubnici. Išlo v podstate o romantickú stavbu, ruinu, ktorá mala zabezpečiť vyhliadku do okolitej prírody. Zároveň v letnom období poskytovala chládok, pretože je vybudovaná kaskádovito s kamenným bludiskom, ktoré ide do podzemia, kde trávili naozaj horúce dni napríklad hraním šachu,“ povedala Schwandtnerová.
V 19. storočí sa park prispôsobil móde a z francúzskeho sa zmenil na anglický. Nad záhradníctvom a oranžériou sa však začalo zmrákať. Začiatkom 20. storočia panstvo zmenilo majiteľov a tí už nemali záujem o zveľaďovanie sídla, ani o pestovanie citrusov.
„V tom období už dovoz citrusov zo zahraničia bol výhodnejší ako samotné pestovanie, ktoré bolo vtedy naozaj nákladné. Prispeli k tomu ešte aj silné mrazy v rokoch 1928, 1929 a 1931, 1932, ktoré naozaj zlikvidovali už aj posledné silné citrusy,“ uviedla riaditeľka Dubnického múzea.
Pomarančovú históriu parku dnes svojim návštevníkom pripomína Dubnické múzeum v kaštieli. „Keďže oranžéria bohužiaľ už nestojí a je nám to naozaj nesmierne ľúto, pretože bola veľmi zaujímavá, tak sme sa rozhodli jej venovať jednu expozíciu v Dubnickom múzeu. Skúšame pestovať aj citrusy, ktoré v tejto oranžérii kedysi boli, celkom úspešne, napríklad počas vernisáží robíme z nich citronádu pre návštevníkov,“ uzavrela Schwandtnerová.
