Sú rôznofarebné, s geometrickými i kvetinovými vzormi. Začali sa vyrábať v 19. storočí vo Francúzsku a najviac ich preslávila secesia. Dodnes sú v najkrajších historických pamiatkach po celom svete. Nie vždy si ich však všimneme. Máme ich totiž pod nohami.
Svoje remeselné kráľovstvo má pán Ľubomír Horák presne tam, kde ho začal pred rokmi budovať jeho pradedo. Kedysi bolo v týchto priestoroch oveľa živšie a sortiment výroby bol širší.
Ako to vyzerá v tradičnej dielni pána Ľubomíra, zisťovala v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Lucia Čižmáriková:
„Keď sa vyrábala škridla, tak boli majstri, ktorí pracovali. Vyrábala sa dlažba, skruže, takže bolo potrebných viac ľudí, aby to dokázali všetko potiahnuť,“ priblížil výrobca ručne lisovanej dlažby Ľubomír Horák.
Do dielne chodil brigádovať ešte ako tínedžer a postupne sa priúčal od majstrov. Z pôvodného sortimentu zostala len dlažba a pán Horák ju vyrába sám. Základ je správne si namiešať cement a piesok, aby mal betón ideálnu konzistenciu, pripraviť si farby a potom sa môže majster pustiť do práce.
„Receptúra je, dá sa povedať, stará. Stále používam tie isté pomery, tie isté princípy. Samozrejme, vždy ma niečo prekvapí, keď už aj sa tomu venujem nejaký čas, kedy sa niečo ‚vysrstí‘, že človek si musí potom poradiť,“ povedal Horák.
„Je to skladačka, princíp výroby závisí, voláme to, že rozdeľovník. Na bočné kolíky sa nasadí šablóna, cez ktoré sa potom presýpajú farby šúchatkom. Každá šablóna má zospodu výrez, cez ktorý sa potom presýpa farba už podľa požiadavky,“ opísal.
Dlažby z dielne zdobia stavby po celom Slovensku
„Keď tu neboli stroje, tak tu bola sýpka v celej tejto dielni. Raz tu bola kukurica, raz tu bolo žito. No a z prastarého otca spravili strážnika. Ťažko povedať, čo sa mu vtedy odohrávalo hlavou, keďže toto všetko vystaval a prišla tá doba,“ povedal Horák.
Dodal, že po revolúcii to bolo všetko povolené a s Ľubomírovým starým otcom a otcom dielňu rozbehli. „Od nich mám všetky informácie a vedomosti, ktoré využívam,“ podotkol.
Ľubomír Horák je štvrtá generácia, ktorá pokračuje v rodinnej tradícii a ručne lisované cementové dlaždice z tejto dielne zdobia historické pamiatky aj ďalšie stavby nielen na Slovensku.
„Môj prastarý otec, čo som čítal zo životopisu, má tam napísané, že od Levíc až po Brezno, v tento stredoslovenský región, sa robilo po kostoloch a po starších domoch meštianskych. Ja väčšinou robím Banskú Štiavnicu, Bratislava-Staré Mesto, dosť veľa do Čiech, kde už pamiatkari vyžadujú, aby bola zachovaná tradícia,“ ozrejmil Horák.
Pán Ľubomír vyrába asi dve desiatky rôznych vzorov, zaujímavý je motív kocky, ktorá vytvára 3D efekt. Keď sa dlažba vylisuje, musí nejaký čas odpočívať.
„Na regáli zrie jeden deň, potom sa na druhý deň namáča do vody. Na tretí deň ju vyberám a už potom prirodzene musí schnúť zhruba 28 dní, potom sa môže pokladať,“ uviedol Horák.
Keď sa, ako vysvetlil, dobre položí, vyšpáruje a naimpregnuje, spĺňa všetko, čo má. „Môže sa po nej chodiť, umývať, čistiť. A keď sa po nej chodí, vtedy sa prirodzene derie alebo leští. A potom má taký šmrnc. My, čo máme medzi dverami, tak tam už je nejakých sto rokov, možno že aj viac,“ prezradil Horák.
