Dve miesta, rovnaký názov. Vydajte sa s nami spoznávať Glanzenberg – najskôr ten pod zemou a potom ten, čo je vysoko nad mestskými strechami.
„Štôlňa Glanzenberg je považovaná za jednu z najstarších a najvyššie položených odvodňovacích štôlní v rámci revíru Bansko-štiavnicko-hodrušského. Začala sa raziť možno niekedy už v 13. storočí, ručným spôsobom, samozrejme – želiezko, kladivko a postup 20 metrov za rok maximálne,“ opísala lektorka expozície Glanzenberg v Slovenskom banskom múzeu Athena Smolková.
„Máme sprístupnených 500 metrov štôlne, ale celá mala takmer tisíc metrov. Spomína sa prvýkrát v roku 1560 ako dokončená, ktorá plní svoju funkciu, teda odvodňuje dobývky na Glanzenbergu,“ dodala.
Glanzenberg navštívil v relácii Slovensko v obrazoch redaktor STVR Michal Slanička:
Fáranie do štôlne nie je náročné a zvládnu ho aj menej zdatní turisti. Plášť, prilbu i baterku vám požičajú v múzeu. Pripravte sa na 95-percentnú vlhkosť a celoročnú teplotu 10 stupňov Celzia.
V jednej z častí je podľa lektorky dobre vidieť pozostatky pôvodnej kresanice z 15. storočia. „Pre tie kresanice bolo charakteristické, že boli osekávané do rovnej plochy. Tu už je taký úsek, kde nám voda presakuje cez veľmi mineralizované okolie. Takže náteky sú čierne od manganokalcitu, sú aj hrdzavé od pyritu, ktorý sa tu vyskytuje. Takže táto časť je vizuálne pre návštevníka veľmi zaujímavá,“ opísala.
Cieľ prechodu je v takzvanej Kamennej kronike. V minulosti to bola križovatka viacerých štôlní, dnes tu nájdete spomienky na osobnosti, ktoré tu sfárali.
„Už od polovice 18. storočia do týchto priestorov prichádzali oficiálne návštevy mesta a pripomienkovými tabuľami chceli ponechať akúsi pamiatku na tie návštevy. Takže cisár František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie, to je ten prvý návštevník, po ktorom tu máme nainštalovanú pamätnú tabuľu,“ ozrejmila Smolková.
„Potom neskôr aj synovia Márie Terézie – budúci cisári Jozef II. a jeho brat Leopold. Takisto prišli do týchto priestorov, dokonca na príkaz svojej matky. No a posledné cisárske fáranie František Jozef I., manžel cisárovnej Sisi, ktorý slúžil monarchii až do prvej svetovej vojny,“ doplnila.
Vzácna mapa z 18. storočia
Zo štôlne Glanzenberg sme sa presunuli na rovnomenný hrad. Cesta vedie centrom Banskej Štiavnice okolo Slovenského banského archívu, kde sme sa nakrátko zastavili. Majú tu totiž vzácnu mapu z druhej polovice 18. storočia. Zobrazuje tú časť štôlne Glanzenberg, ktorú sme práve zdolali.
„Je tu zachytené ústie štôlne až po jej rozvetvenie priamo pred budovou dnešného Slovenského banského archívu. Preto zakreslili túto mapu, pretože zachytávajú aj problematické, ohrozené miesta, kde dochádzalo k poruchám a k ohrozeniu statiky,“ informoval vedúci Slovenského banského archívu v Banskej Štiavnici Peter Konečný.
„Z toho dôvodu teda bola mapa zakreslená, aby sa presne vedelo kade prechádza, popod ktoré domy a kde sú potenciálne ohrozenia stability budov,“ dodal.
Okrem máp oboch Glanzenbergov tu opatrujú aj Zlatú knihu banícku. Vzácny rukopis pripravili úradníci troch najvýznamnejších banských miest v roku 1764 pre synov Márie Terézie – princov Jozefa a Leopolda.
„Táto kniha vznikla preto, aby sa princovia oboznámili s tunajším baníctvom a hutníctvom. To znamená, že je to akýsi manuál, ale obohatený o mnohé mapy, nákresy strojov, hutníckych pecí a podobne,“ ozrejmil Konečný.
So záujmom sme si pozreli aj vzácnu mapu Samuela Mikovíniho. Zobrazuje Banskú Štiavnicu a jej okolie. Krásne sú tu zachytené aj ruiny hradu Glanzenberg, na ktorý o chvíľu vystúpime.
„Hrad datujeme už do samotných počiatkov Banskej Štiavnice ako mesta. Hrad zohrával kľúčovú úlohu pri obrane, ochrane tohto strategického miesta, pretože to bolo už vo vrcholnom a neskorom stredoveku miesto dobývania drahých kovov, hlavne striebra a zlata,“ vysvetlil Konečný.
Zabudnutý hrad
Na hrad Glanzenberg sa dokonca na isté obdobie zabudlo. Zo zabudnutia ho dostali až archeológovia. Cesta na hrad vedie od námestia Svätej Trojice lesom popri tajchu Veľká vodárenská. Svedectvo o dávnych časoch, keď sa práve na tomto kopci ťažila ruda, podávajú zvyšky hradných múrov.
„Nemáme veľmi písomné zmienky priamo o stavbe. Podľa archeologických výskumov sa datujú nálezy do jedenásteho – dvanásteho storočia. Skutočne už také písomné dôkazy máme z roku 1442, keď prebehla vojna o dedičstvo Žigmunda Luxemburského a tento hrad bol spolu s mestom zničený,“ povedal turistický sprievodca Informačného centra Banská Štiavnica Peter Chytil.
Dôkazom dávnej banskej činnosti sú takzvané povrchové dobývky v blízkosti hradu. V tých časoch baníci ešte nepoznali hlbinné dobývanie a tak si museli vystačiť s klinmi a kladivami.
„Počas tatárskych vpádov bola vybitá veľká časť populácie vtedajšieho Uhorska a Belo IV., ktorý nám v Banskej Štiavnici dal mestské privilégiá, sa snažil obnoviť baníctvo, keďže z toho mal priame zisky, hotové striebro, hotové zlato, ktoré sa dalo okamžite použiť,“ informoval Chytil.
„Doviedol si sem odborníkov kolonistov zo Saska, z Tirolska, dnešných nemeckých krajín a tí priniesli nové technológie. Predovšetkým vedeli oni už, ako ťažiť hlbinou metódou, kopať štôlne, vystužovať, čo naši baníci domáci vtedy ešte nevedeli,“ uzavrel.
A to je už ďalší z príbehov slávnej Banskej Štiavnice. Ich súčasťou sa môže stať každý, kto sa sem vyberie.
