V Slovensku v obrazoch sme sa túlali históriou východoslovenského mesta v Košickom kraji. Priblížime, akú vzácnu pamiatku dokázali naši predkovia postaviť za jeden rok a dozviete sa aj to, na čo všetko kedysi slúžila budova miestnej radnice.
Michalovce sa ako mestečko prvýkrát spomínajú v 15. storočí. Dnes sa pyšne hrdia titulom “srdce Zemplína”. Michalovce, aj keď neboli kráľovským mestom a nemajú svoje hradby, bolo tu len opevnené šľachtické sídlo, predsa len majú úžasnú históriu.
Históriu Michaloviec priblížila v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Lucia Čižmáriková:
„Máme tu krásny barokovoklasicistický kaštieľ, niekoľko barokových kostolov a máme tu baziliku. Je to proste mesto, v ktorom sa snúbi historické s moderným,“ opísal historik Zemplínskeho múzea Martin Molnár.
Centrum mesta zdobí budova radnice. Jej dvere sa pre verejnosť slávnostne otvorili pri príležitosti 10. výročia vzniku prvej Československej republiky. Postavil ju známy košický architekt Ľudovít Oelschläger.
„Táto budova neslúžila len pre potreby michalovskej samosprávy, ale napríklad dole bola tabuľa, kvázi cestovná kancelária, bola tam cukráreň, kaderníctvo a ďalšie prevádzky,“ priblížil historik.
„Okrem iného tam sídlili aj michalovskí hasiči. Zozadu mali garáž, kde mali krásnu striekačku, ktorú volali šikľa, lebo keď hasičská striekačka išla, to bola nová, moderná, lenže tiekla z nej voda cícerkom, tým pádom si miestni robili srandu a volali ju šikľa Zuzka,“ doplnil.
Kláštor redemptoristov
Takmer v rovnakom veku ako radnica je kláštor redemptoristov a rehoľný Chrám zoslania sv. Ducha. Táto sakrálna stavba je v neobyzantskom slohu. Historické pramene uvádzajú, že na jeho výstavbu priviezli z ukrajinského Berehova asi 60 tisíc tehál.
„Na to, ako je to masívna stavba, bol postavený za jeden rok. Neviem, či to môžem takto povedať, ale možno v dnešnej dobe by sa to rovnalo až priam zázraku. Pri výstavbe chrámu sa nikomu nič vážne nestalo. Údajne, len keď sa robila strecha, jeden robotník spadol a ako keby Božia ruka a nejako vážne si neublížil,“ prezradil Molnár.
Výstavba chrámu bola preto podľa neho „pod ochranou zhora“. Slúžiť mal, ako tvrdí historik, pre 1 500 veriacich, no počas jeho vysviacky v roku 1935 prišlo 15-tisíc ľudí.
„Keď sprevádzam po Michalovciach, tak do baziliky, do chrámu otcov Redemptoristov, chodím veľmi rád. Čo je zaujímavé, keď tu prídu Španieli, Francúzi, obdivujú to s otvorenými ústami. Mnoho miestnych v tomto chráme nikdy nebolo. My sme mali v chráme aj jedny špacírky a ľudia zostali prekvapení, že niečo také v Michalovciach máme,“ poznamenal Molnár.
Slávny rytier
Rímskokatolícky farský kostol narodenia Panny Márie má stredoveký pôvod, aj keď začiatky jeho výstavby sú podľa historika nejasné a tak trochu záhadné. Jeho najstaršia časť pochádza z 15. storočia.
„Mali sme tu veľmi slávneho rytiera, volal sa Albert z Michaloviec. Prestaval stredoveký objekt, ktorý je teraz kaštieľom, kde sídli múzeum, ale zdá sa, že má čo dočinenia aj s prestavbou tohto objektu,“ informoval Molnár.
Ako doplnil, Albert z Michaloviec patril medzi 15 najvyšších cirkevných predstaviteľov stredovekého Uhorska. „Zároveň bol slavonsko-chorvátskym bánom, to znamená miestodržiteľom, čiže po kráľovi najvyšším predstaviteľom stredovekého Chorvátska. Niektoré prvky, ktoré sú v tomto kostole, podľa najnovších zistení robili kamenári, ktorí robili aj Dóm svätej Alžbety,“ skonštatoval.
Pohnutá história
Kostol mal pohnutú históriu, párkrát sa vymenilo jeho vlastníctvo medzi protestantmi a katolíkmi. Dokonca ho v jednom protihabsburskom Tököliho povstaní zničili. V 18. storočí ho gróf Imrich Sztáray opäť postavil na nohy a dnes má barokovú podobu.
„Hlavný oltár bol v 18. storočí aj s oltárnym obrazom presťahovaný zo zrušeného jezuitského kláštora a kostola v Užhorode,“ ozrejmil historik Zemplínskeho múzea Martin Molnár.
Katolícky chrám ponúka ešte jednu zaujímavosť, je dôkazom toho, že špacírka po Michalovciach rozhodne stojí za to.
„Je tu napríklad neskoro renesančný epitaf zo 17. storočia, z roku 1643. Vieme dátum, kedy ten človek zomrel, je tam krásny latinský nápis, ale musel to byť tak známy človek, že jednoducho nie je uvedené, kto tým človekom je. Čiže je to do dnešných dní záhadou,“ uzavrel Molnár.
