Mikroregión Bošácka dolina označujú archeológovia za fenomén stredoeurópskeho významu. Na malej ploche je niekoľko významných nálezísk, ktoré podávajú svedectvo o živote našich predkov. Vydajte sa s nami na prechádzku storočiami.
„Keď vstúpite do archeoparku, začínate v mladšom paleolite a pomaličky prechádzate tými obdobiami, až sa dostanete do vrcholného stredoveku,“ vysvetľuje odborný asistent z Katedry archeológie FF UKF v Nitre Matej Styk.
„Táto lokalita, kde sa nachádza archeopark, je súčasťou keltského oppida Malovecko – Hájnica, ktoré sa rozprestieralo na území Trenčianskych Bohuslavíc, Bošáce a Zemianskeho Podhradia,“ hovorí predseda Archeoparku Bošácka dolina Drahoslav Hulínek.
„Archeopark je kombinácia viacerých nálezov z pravekého obdobia až stredovekého obdobia. Nikdy sa samozrejme nestretli takto všetky na jednom mieste. Snažili sme sa však vyberať také lokality, hlavne zo Slovenska, ktoré dobre poznáme v archeologickej spisbe,“ pokračuje Styk.
„Napríklad, taká pikoška je tu u nás známa, že kúsok od nás sa našla soška boha Usireho. Je to najsevernejší výskyt staroegyptskej sošky na svete vôbec,“ objasňuje Hulínek.
Archeoparku Bošácka dolina sa v relácii Slovensko v obrazoch venoval redaktor Michal Slanička:
Obdobie lovcov
Putovanie minulosťou sa začína v staršej kamennej dobe, okolo roku 15-tisíc pred Kristom, v období lovcov mamutov.
„Sú tu obydlia ľudí dnešného typu, človeka moderného homo sapiens. Je to pokus o rekonštrukciu osady z tohto obdobia. Stany sú úplne autentické, aké sa používali vtedy, ako sa aj vyrábali. Všetko je vyrobené z kože, dokonca aj spojovacie pásiky, ktoré spájajú konštrukciu stanov. Je tu ohnisko, okolie stanov bolo tiež nejakým spôsobom poznačené zvyškami zvierat a kostí, či už rituálne, alebo len tak náhodne. Najmä lebiek z rôznych zvierat,“ pokračuje archeológ.
Presúvame sa v čase aj v priestore. Druhou zastávkou pri putovaní takmer šesť hektárovým archeoparkom, je medená doba. Datuje sa na roky 2900 až 2300 pred našim letopočtom.
„V tomto období bola Bošáca epicentrom významnej kultúry pravekej, tzv. Bošáckej kultúry alebo Bošáckej skupiny. Vyskytovala sa na území Západného Slovenska, priľahlej časti Moravy a zasahovala svojimi nálezmi až do Krakova v Poľsku, do Kolína v Čechách, respektíve u nás aj na Oravu do Dolného Kubína, čiže už mimo Považia a Západného Slovenska,“ objasňuje Hulínek.
Priblíženie minulosti
Život v tých časoch približuje dvor, v ktorom nechýba dom z dreva, slamy, prútia a hliny. Pre bošácku kultúru bola typická takzvaná bošácka keramika s charakteristickou výzdobou. Keďže hrnčiarsky kruh ešte len čakal na svoje vynájdenie, hrnčiari všetko tvarovali rukami.
„Aby ste vypálili keramiku, musíte v peci dosiahnuť minimálne okolo nejakých 900 stupňov Celzia. Ten proces trvá okolo 20 hodín,“ hovorí archeologický technik Martin Socha.
Hlinená pec ako z medenej doby je funkčná. V Bošáckom archeoparku ju urobili na základe archeologických objavov.
„Archeológovia našli pec, len jej pozostatky. Namerali si, aká bola veľká. Približne vedeli, čo obsahovala a mne zadali miery a čo má všetko obsahovať. Je z hliny, z posekanej slamy a ešte som tam preosieval taký drobný štrk. Celé som to miešal. Musel som sa to naučiť miešať určitými pomermi,“ opisuje Socha.
Fauna a flóra
Zakladatelia archeoparku mysleli na všetko, aj faunu a flóru. Rastú tu tradičné druhy plodín a stromov a chovajú zvieratá, s ktorými mali skúsenosti naši predkovia.
„Zvieratá sú súčasťou človeka od ich počiatkov, homo sapiens. Začíname tu turom, spätným šľachtením tura domáceho na tura divého v rámci projektu Tauris, ktorý je holandsko-česko-slovensko-taliansko-rumunský. My sa na tomto projekte podieľame chovom troch jedincov,“ hovorí Hulínek.
Bošácke tury sa na svojich divých predkov podobajú takmer stopercentne. Kedysi boli tieto majestátne zvieratá prirodzenou súčasťou krajiny. Vyhynuli v 17. storočí. Z názvov obcí Trenčianska Turná, Turia Lúka, alebo Stará Turá je zrejmé, že minulosť regiónu bola s týmto zvieraťom úzko prepojená.
„Ďalej je tu veľmi typické zviera pre človeka a jeho život, a to je kôň. Potom tu máme typické zviera, ktoré bolo využívané už u starých Egypťanov, a to je mulica. Kríženec koňa a somára. Potom tu máme štyroch somárikov, ktoré patria medzi prvé domestifikované ťažené zvieratá mimo hovädzieho dobytka na svete,“ objasňuje Hulínek.
V archeoparku spoznávajú minulosť rôzne skupiny návštevníkov, od rodín s deťmi a školských kolektívov, až po študentov a fanúšikov archeológie.
„Archeológia je zaujímavá v tom, že nám ukazuje spôsob života ľudí od najstarších čias. Na jednom mieste, ako napríklad Bošácka dolina, cestujete. Cestujete v čase, prostredníctvom archeologických lokalít, prostredníctvom nálezov, ako by ste vnímali tých ľudí z tých čas. Je to krásne cestovanie. Nemusíte pri tom použiť ani v lietadlo, ani žiadny dopravný prostriedok. Ste stále doma,“ dodáva Hulínek.
